"Milá Ann, mám problém. Mám dvoch bratov. Jeden pracuje v televízii, druhý dostal elektrické kreslo za vraždu. Matka zošalela a umrela, keď mi boli tri roky. Moje sestry sú prostitútky a otec predáva drogy žiakom stredných škôl. Nedávno som stretol dievča, ktorú práve prepustili z polepšovne, kde bola zavretá za to, že udusila svoje nemanželské dieťa, a chcel by som si ju vziať. Riešim teraz problém: mám sa jej priznať, že môj brat pracuje v televízii?"
Bernard Goldberg nie je konzervatívec: súhlasí s potratmi (za určitých obmedzení), je za práva homosexuálov a v ekonomických otázkach je tiež zrejme viac naľavo. Napriek tomu si myslí, že médiá sú liberálne zaujaté a napísal o tom knižku Bias (Zaujatosť), ktorá vyšla v českom preklade pod názvom Jak novináři manipulují.
Bernard Goldberg dlhé roky pracoval pre americkú televíznu spoločnosť CBS. Cestoval za reportážami po celých Spojených štátoch amerických. Od istého momentu si začal všímať, že médiá (rovnako i televízia, pre ktorú pracuje) sú zaujaté. V prospech ľavicových liberálov.
Šarlatánska rovná daň
Príbeh objavenia mediálnej zaujatosti sa začal v roku 1992 hurikánom Andrew, ktorý sa prehnal aj Goldbergovým príbytkom. Pri naprávaní škôd sa spoznal s Jerrym Kelleym, ktorý mu jedného dňa – keď už trvalo ich priateľstvo – zavolal, aby si pozrel reportáž na CBS News. Témou reportáže bol návrh zavedenia rovnej dane presadzovaný Stevenom Forbesom, šéfredaktorom ekonomického magazínu Forbes a výkonným riaditeľom vydavateľstva Forbes Inc. Redaktor Engberg v príspevku uviedol, že „Steve Forbes ponúka svoju teóriu rovnej dane ako hospodársky elixír, kúzelný liek na všetky naše potiaže“. Všetci traja ekonomickí experti, ktorí boli citovaní, sa stavali proti rovnej dani. B.Goldberg sa začal sám seba pýtať: Prečo tam nebol ani jeden ekonóm, ktorý je za rovnú daň? Alebo nie je nikto v USA, kto ju podporuje? Čo sú to za výrazy „teória“ a „elixír“, ktoré „evokujú predstavu obchodníka s dažďom, podvodníka a šarlatána?“
„Čím ďalej som sa díval, tým mi bolo jasnejšie, že táto reportáž jednoducho nie je len o prezidentskom kandidátovi a jeho koncepcii daňovej reformy. Išlo v nej o niečo omnoho viac, niečo, na čo sa televízna žurnalistika bohužiaľ v mnohých prípadoch zvrhla: prehliadku premúdrených reportérov s vlastnými názormi, reportérov, ktorí sa už ani nesnažia skryť svoje opovrhnutie istými ľuďmi a istými myšlienkami, ktoré sa im a ich kultivovaným priateľom príliš nepozdávajú,“ konštatuje B.Goldberg.
Okrem použitia slov „teória“ a „elixír“ použil reportér E.Engberg tvrdenie, že „najbláznivejší sľub, ktorým Forbes propaguje rovnú daň, je to, že rodičia budú mať viac času na svoje deti a seba navzájom“. Na záver Engberg povedal: „Skutočnosť je jasná: rovná daň je obrovská, neoverená teória. Ako hovorí jeden ekonóm, mali by sme ju predtým, že ju u nás zavedieme, niekde vyskúšať – napr. v Albánsku.“
Goldberg nazýva túto reportáž „kabaretným výstupom“ a „bláznivým“ nepomenúva návrh rovnej dane, ale súčasný daňový systém v USA, ktorý má údajne desať triliónov strán a „umožňuje lobistom dávať obrovské finančné dary politikom, aby oni pomocou tohto istého spletitého kódexu rozdávali výhody práve tým záujmovým skupinám, od ktorých dostali peniaze“.
Jerry Kelley z mestečka Enterprise v Alabame postrehol, že reportáž Erika Engberga je zaujatá. Všimol si i onoho mentorského tónu a jednostrannosti. Pritom Jerry Kelley nie je novinár, ale murár na voľnej nohe.
Bezdomovci, AIDS a rasizmus
Bernard Goldberg ilustroval na viacerých príkladoch, prečo sú médiá v Amerike liberálne zaujaté. „Keď robíme reportáž o Hollywoode, je celkom bežné, že niektorých hercov, napr. Toma Sellecka alebo Bruca Willisa označujeme ako konzervatívcov. Ale Barbara Streisandová alebo Rob Reiner môžu byť akokoľvek aktívni v liberálnej politike Demokratickej strany, a predsa to bude vždy len Barbara Streisandová a Rob Reiner.“
Podľa B.Goldberga liberálne médiá počas prezidentovania Georga Busha st. neustále hovorili o bezdomovectve. Len čo sa dostal k moci Bill Clinton, táto téma akoby zanikla. Odhaduje sa, že v 80-ich a začiatkom 90-ich rokov bolo v Amerike od 230 000 (Štatistický úrad) do 600 000 (Všeobecný účtovný úrad amerického Kongresu) bezdomovcov. Reportér CNN Candy Crowley v roku 1989 informoval, že „zima je predo dvermi a tri milióny Američanov nemajú miesto, ktorému by mohli hovoriť domov“. O štyri roky neskôr moderátor relácie Víkend na NBC Jackie Nespral tvrdil: „V celej Amerike je dnes podľa odhadov päť miliónov bezdomovcov a tento počet neustále stúpa“. Napokon Charles Osgood z CBS News – pre Goldberga jeden z najnadanejších novinárov v celom americkom televíznom svete – zahlásil: „Odhaduje sa, že pokým niečo nespravíme, a to hneď, bude v Amerike v roku 2000 devätnásť miliónov bezdomovcov.“
Podobné to bolo aj s epidémiou AIDS. Goldberg skúmal rozdiely medzi realitou a tým, čo sa prezentuje v televíziách. Medzi obeťami vírusu HIV je 58% homosexuálov, no v televíznych správach za obdobie, ktoré sledoval B.Goldberg, tvorili homosexuáli z ľudí nakazených AIDS 6 percent. Takmer polovicu – 46% všetkých nakazených v USA – predstavujú Hispánci a černosi, televízie zobrazili 16% infikovaných AIDS, ktorí sú Hispánci alebo černosi. V televízii boli zobrazené 2% nakazených závislí na drogách, v skutočnosti je ich 23%.
Liberáli pracujúci v médiách sú obzvlášť citliví na rasizmus. Pred dvanástimi rokmi (1995) pracovali v niektorých väzniciach štátu Alabama recidivisti a problémoví väzni s reťazami na nohách. Väčšina týchto väzňov boli černosi. V reportáži z alabamských trestníc natočil redaktor reprezentatívnu vzorku väzňov – černochov. A to sa nepáčilo vedeniu CBS. Obdobne sa vyčítalo televíznemu reportérovi Larrymu Doyleovi, že keď informoval o rabovaní na Panenských ostrovoch, zobrazil výhradne černochov. „Tí rabujúci sú čierni. A rovnako tak i policajti, ktorí ich zatýkali. A rovnako i 95 percent populácie ostrova!“ komentoval to L.Doyle.
„To, o čo televíznym producentom v New Yorku ide,“ píše B.Goldberg, „je vonkajšia stránka vecí. Neukazujeme skutočnosť takú, aká je. Mohli by byť z toho problémy. Mohlo by to vyzerať tak, že sme necitliví a nemáme pochopenie.“
Novinárska mafia
Freedom Forum a Roperove centrum zistili, že 89 % novinárov volilo v roku 1992 Billa Clintona; nenovinárski voliči mu odovzdali 43% hlasov; 7% novinárov volilo Georga Busha st., ostatná populácia 37%; ďalší prezidentský kandidát – biznismen Ross Perot získal 2% novinárov, ale 19% ostatných voličov. Polovica amerických novinárov sa pokladá za demokratov, 4% za republikánov. 61% novinárov sa považuje za „liberálnych“ alebo „umiernených až liberálnych“. Iba 9% prehlásilo, že sa považujú za „konzervatívcov“ alebo „umiernených až konzervatívcov“.
Bernard Goldberg píše o novinároch ako o novinárskej mafii. „Keď práve neunášajú nákladiaky a nezhadzujú ľudí z mostov, hovoria mafiánski bossovia vždy o cti, vernosti a rodine, čo je pre ľudí ako Tony Soprano a Paul Walnuts najsvätejšia trojica. Sú to samozrejme ľudia žijúci v stopercentnom a monumentálnom sebaklame. Ale práve toto základné presvedčenie – že navzdory zlému PR sú niekde v hĺbke duše, tam, kde je to skutočne dôležité, len partia poctivých chlapov, ktorým záleží na veciach, o ktoré v živote naozaj ide, a ubližujú len tým, ktorí ubližujú im – práve toto krédo dovoľuje mafiánskym bossom zmiesť každého, kto im príde do cesty. S novinárskou mafiou je to tak isto.“
Matúš Demko
Vyšlo v týždenníku Zrno č.28/2007.