Bratislavské listy ako samizdat boli „prvý a jediný časopis na Slovensku, otvorene opozičný voči komunistickému režimu, vychádzajúci pod plným menom a adresou vydavateľa,“ spomína ich zakladateľ Ján Čarnogurský.

Bratislavské listy založil v júli 1988 JUDr. Ján Čarnogurský ako samizdat v náklade 500 kusov, ktorý uvádzal meno a adresu vydavateľa. V úplne prvom čísle redakcia napísala: „Časopis chce vytvárať priestor pre slobodnú diskusiu o problémoch v spoločnosti a štáte, aj o alternatívach budúceho vývoja. Východisko pre pochopenie problémov v spoločnosti a štáte vidíme v kresťanskom poňatí človeka. ...Slovenský exil považujeme za integrálnu súčasť národa. Budeme informovať o problémoch exilu, ale privítame aj pohľad na situáciu u nás doma zo zorného uhla exilu.

 

Na dôvažok jedno negatívne vymedzenie. Časopis nie je orgánom žiadnej cirkevnej štruktúry. Znamená to toľko, že časopis nepodlieha cirkevnej cenzúre a žiadna cirkev, ani tzv. tajná, nezodpovedá za publicistiku časopisu. ... Sami sme zvedaví, ako sa nám podarí splniť vytýčené predsavzatia.“

 

Spolu s Jánom Čarnogurským boli hlavnými tvorcami časopisu Ján Langoš (píšuci pod značkou –elje–) a František Mikloško (píšuci pod pseudonymom Ján Druga). Šéfredaktorom prvých piatich čísel legálnych Bratislavských listov v roku 1990 bol Ladislav Szalay, potom šéfredaktorovanie prevzal Rudolf Lesňák.

 

Pod krídla KDH

 

Po roku 1989 Bratislavské listy nielenže prešli z ilegality do legality, ale po vzniku Kresťanskodemokratického hnutia zmenili aj vydavateľa, ktorým sa stalo KDH, koordinačné centrum Bratislava. V prvých rokoch po páde komunizmu sa venovali témam ako svedomie, kresťanská demokracia, sociálne učenie Cirkvi či Európa. Milan Horčičák písal o ambícii KDH stať sa celonárodným hnutím, o tom, že z viacerých strán počúvajú hlasy, že zvíťazia v roku 1990 v júnových slobodných voľbách. No na druhej strane Horčičák tvrdil, že sa nesmú dať učičíkať a že treba presvedčiť nerozhodných, ktorí ešte nevedia, komu dajú v júni 1990 svoj hlas.

 

Do Bratislavských listov prispieval aj kňaz Anton Srholec.  V článku Vyznanie priblížil jeho cestu do neveľkého cudzieho mesta, kde si v príjemný predjarný deň sadol na lavičku pri vybielenej kaplnke. V tej chvíli si spomenul na jednu kaplnku na pokraji sídliska, ktorú postavila pred dvesto rokmi rodina Dusarovcov. Hovorí, že deti zo sídliska sa k nej nechodili modliť, ale hrávať a tak ju nešanovali: pootĺkali omietky, rozbili okná, vyrobili v stene dieru, rozbili zámku, potom bolo zdevastované vnútro. A tu prichádza Srholcovo vyznanie: „Keby som, podobne ako ostatní veriaci, nesúdil mládež, keby som, idúc občas okolo, keď kaplnka volala o pomoc, nepremýšľal, kto to vlastne má na starosti, kto to má opraviť, keby som vtedy zobral desať tehál a trochu malty a keby som zobral kus reťaze a kúpil poriadnu zámku, kaplnka by sa bola uchránila. Patrila k pamiatkam mesta.“

 

Od tretieho čísla z roku 1991 pribudla sekcia Listy politického vzdelávania KDH. Bratislavské listy predložili riešenie sociálnych problémov z pohľadu kresťanstva a cirkvi, vychádzali zo sociálnych encyklík Rerum Novarum, Quadragesimo anno, či Sollicitudo rei socialis. Predstavili aj sociálny program pre zdravotne postihnutých. Popri iných článkoch uverejňovali aj svedectvá ľudí, ktorí trpeli za komunizmu, recenzie kníh alebo preklady Gilberta Keitha Chestertona.

 

V novembri 1992 ubehli tri roky od Nežnej a Ladislav Dóša  v Bratislavských listoch upozorňoval, že pri každom výročí bude interpretácia novembra 1989 trochu iná, aktualizovaná, občas aj absurdná, „my kresťania by sme však predovšetkým nemali zabudnúť na tie „vyššie sily“, bez pomoci ktorých, vlastnými silami, nikdy by sme neboli získali slobodu.“

 

Veľké zmeny

 

Od marca 1990 sa prestali Bratislavské listy rozširovať v sieti PNS. Po Jánovi Čarnogurskom a Kresťanskodemokratickom hnutí preberá v roku 1993 vydávanie Bratislavských listov nezávislá súkromná spoločnosť Interslovakia, s.r.o. Ján Čarnogurský ozrejmoval, že redakcia Bratislavských listov  bude naďalej rozvíjať a kultivovať myšlienky kresťanskej demokracie. K zmene došlo aj z finančných dôvodov. Hlavným dôvodom zmeniť vydavateľa bol pokus o preklenutie úzko straníckeho rámca časopisu a oslovenie širšieho okruhu čitateľov.

 

V poslednom čísle roku 1992 Bratislavské listy vydali prílohu Bibliografia časopisu Bratislavské listy 1988-1992, v ktorej vypísali mená všetkých autorov a ich závažnejších textov, ako boli napr. Ivan Čarnogurský, Ján Čarnogurský, Pavol Čarnogurský, Rudolf Dobiáš, Mikuláš Dzurinda, Milan S. Ďurica, Edo Gombala, Ján Gunčaga, Anton Habovštiak, Milan Hamada, Ladislav Hanus, Anton Hlinka, Ivan Hoffman, Augustín Marián Húska, Anton Hykisch, Dušan Jedinák, Július Krempaský, Ján Langoš, Rudolf Lesňák, Ján Letz, František Mikloško, Anton Neuwirth, Milan Nič ml., Michael Novak, Viliam Oberhauser, Vladimír Palko, Ladislav Pittner, Ferdinand Peroutka, Ľubo Roman, Milan Rúfus, Peter Smolík, Ján Sokol, Anton Srholec, Pavol Strauss, Ladislav Szalay, Milan Šimečka, Ivan Šimko a i.

 

Od roku 1993 Bratislavským listom vydávaným firmou Interslovakia šéfredaktoroval  Rudolf Lesňák, predsedom redakčnej rady bol Konštantín Viktorin. V zmenenom dizajne začali  BL uverejňovať odľahčenejšie príspevky súvisiace so životným štýlom, napr. rady ako narábať s časom či ako sa starať o svoje duševné zdravie.

 

Obsahom čísel z roka 1993 boli hlavne otázky kresťanskej politiky a kresťanskej demokracie. Autori sa pomerne často zamýšľali nad nedôverou voči Cirkvi alebo nepopulárnosťou KDH. V Bratislavských listoch nechýbali ani materiály od osobností kresťanského života, napr. známy filozof a teológ Tomáš Halík písal o dialógu s laikmi.  BL pokračovali aj v tradícii uverejňovania úryvkov z umeleckých diel a krátkych príbehov.

 

Redakcia čitateľom koncom roka 1993 ozrejmila, že od januára 1994 budú Listy už nie Bratislavské, ale časové i nadčasové. Všetko na Zemi je však do času a tak Listy boli síce časové, ale aj časné. Naposledy vyšli v roku 1994.

 

Matúš Demko