Matúš Zajac patrí k najznámejším slovenským fotografom. Poznáme ho ako fotoeditora týždenníka .týždeň a osobného fotografa predsedu Národnej rady Slovenskej republiky (toho pred 2006 i toho po voľbách). Spoluzakladal skupinu fotografov Rovnými nohami. Vyšli mu dva súbory sociálnych fotografií Berlín a Podoby viery.
Čo by si povedal o fotke ako o umení?
Fotografia sa vystavuje vo svetových galériách. Najznámejší fotografi sa svojimi výstavami pričinili o to, že fotografia spadá do kolónky umenie. Ale otázka je, čo je umenie? Dnes je to ťažký pojem. Postmoderna je strašne chaotická. Sú tu rôzne trendy a ľudia pomaly strácajú prehľad. Tí, čo skúmajú umenie, sa vracajú do minulosti. Ja sa trebárs stále vraciam do devätnásteho, začiatku dvadsiateho storočia. Pre mňa je to vrchol výtvarného umenia. V dvadsiatom storočí sa začal vo fotografii presadzovať sociálny dokument, ktorý mám najradšej. Myslím, že je umením, nielen štylizovanou fotografiou. V dokumentárnej fotografii fotograf hľadá v sociálnych motívoch aj umelecké hodnoty. Vkladá do obrazu emóciu. Bežná prvoplánová reportáž zachytáva prítomný okamih a emócia sa stráca.
Nemali by potom fotografi viac hľadať vo svojich fotografiách výtvarné prvky, aby aj reportážne fotky vyzneli trochu umelecky?
Na túto otázku sú dve odpovede. Po prvé, niektorí fotografi to nedokážu a ani sa nesnažia. Po druhé, tí, čo to dokážu urobiť, to neurobia, pretože im to neprejde cez artdirektora. Obrázkové týždenníky potrebujú reportážnu fotku krvi z Iraku, potrebujú šokovať čitateľov. Preto sú fotografi nútení ukazovať dianie v drastickom svetle, potom im nejde o umeleckosť. Iba najsilnejšie magazíny oslovia najlepších fotografov, ako je James Nachtwey, o ktorom vedia, že tam dá výtvarné prvky. Ale to sú iba top magazíny.
Takže nie je to len problém fotografov, ale aj vydavateľstiev?
Povedal by som, že je to problém dnešného chorého sveta. Dnes sa fotografi nehľadajú ani tak podľa kvalitného portfólia, ale podľa toho, akí sú známi a priebojní. Druhá vec je, že na stoličkách artdirektorov sedia ľudia, ktorí fotke dobre nerozumejú a takí sú hlavne na Slovensku.
Máš rozpracovaných niekoľko fotografických projektov. Si v niektorých menej neutrálny?
Áno. V téme nemeckých imigrantov ukazujem život prisťahovalcov, ale aj tých, čo sa tam už narodili. V polovici šesťdesiatych rokov začali do Nemecka prúdiť Turci a Afričania. Až doteraz si udržujú svoju kultúru, dvojjazyčnosť, školy. Vnímam to ako sociálny fotograf. Prisťahovalci majú veľké problémy uplatniť sa v práci, nájsť si ubytovanie. Ukazujem život tých ľudí skoro ich očami, tak ako to prežívajú. Samozrejme, že do každej fotky dáva každý fotograf niečo zo seba.
Čo ťa priviedlo k téme „Podoby viery“?
V podstate jednoduchá vec. Skúmať podstatu viery. Prečo ľudia zasvätia svoj život viere? Čo ich k tomu vedie? Fotím rôzne veriace spoločenstvá od rímskokatolíckej cirkvi až po moslimov. Chcem dať najavo, že Boh je v podstate jeden a spory vo viere sú zbytočné. Vždy, keď som stretol a fotil veriacich ľudí, pripadali mi čímsi podobní. Samozrejme, každý má svoje odchýlky. Myslím si, že ak je niekto hore, tak je jeden. A snažím sa to ukázať. Zaujímajú ma tiež určité osudy ľudí. Od mladých kňazov až po pápeža. Ako to vlastne v tej hierarchii funguje. Nestretol som sa s nevôľou, záporom, alebo agresivitou u ľudí, ktorých som fotil. Myslím, že ľudia, ktorí veria v Boha, majú danú svoju cestu a ľudsky sú čistejší. Sú dobrí. A fascinujú ma priestory. Interiéry tohto sveta a emócia. Podľa mňa silnejšiu emóciu mimo týchto ľudí nestretneš. Pri modlitbách, rituáloch, komunikáciách, pri zátišiach so symbolmi. Všade nájdeš emóciu. Zaujímajú ma emócie a tam som ich našiel.
Môžeš povedať, že to obohatilo tvoj emočný život?
Samozrejme. Každé stretnutie s kňazom, s ktorým som sa rozprával, býval uňho a fotil ho, každé stretnutie s veriacim emócie stupňovalo. Myslím, že veriaci dobre rozlišujú a keby si ich emocionálne neoslovoval, nepustili by ťa k sebe. Týchto ľudí nemôže fotiť hocikto, a najmä nie zvonka. Jednoducho, musia z teba cítiť, že nerobíš zlú vec. Ale aj keď nafotím nejaké banálne zátišie a urobím to výtvarne a svojím pohľadom, tá fotka ma emočne napĺňa. Samozrejme asi aj tých ľudí, ktorí sa na ňu pozerajú. Ale to je už výsledok skúmania, sledovania a dialógov ľudí. Viera sa nedá fotiť polopatisticky. Viera sa musí fotiť so zámerom a citom.
Stáva sa ti, že ľudia, ktorí pozerajú tvoje fotky, sa zamýšľajú nad vierou v Boha?
V prvom rade sa pýtajú, prečo ja? A čo ma viedlo k tomu, aby som fotil túto tému. Ľudia ma poznajú ako človeka, ktorý nedáva svoje náboženské presvedčenie navonok a ani sa o ňom veľmi nebaví. A zrazu prídu ku mne a vidia tieto fotografie, napríklad pápeža a emocionalizuje ich to. Pýtajú sa, ako je možné, že som to spravil? Samozrejme, že potom so mnou tému viery rozoberajú. Každý človek skúma fotografiu subjektívne. Je rozdiel, či fotku pozerá hlboko veriaci alebo ateista. Preto sú tam aj rôzne odozvy. Moja skúsenosť je, že tieto fotky sa hlboko dotýkajú aj ateistov. Každá fotka by mala mať určitú výpovednú hodnotu. Preto tie fotky oslovujú aj tých, čo síce v Boha neveria, ale skúmajú fotku do hĺbky.
V tomto zmysle si misionár?
(Smiech).
Snažíš sa v týchto fotkách ukázať nadprirodzené hodnoty?
Je to osvietenie. Preto fotím symboly a tieto záležitosti v určitom svetle. Tie fotky sú mystické. Musia byť mystické. Kladiem jasný dôraz na mystiku a na to, že tam niečo je. To! Ja neviem čo. Z ľudského hľadiska to neviem pomenovať. Nevyznám sa v tom a keď nad tým začnem rozmýšľať, mám v tom akýsi chaos. Ale práve mystika ma na tom najviac zaujíma.
Ako vnímaš svoje povolanie fotografa?
(Dlhé ticho). Je to únavné. (Smiech).
Myslíš, že tvoja práca dáva niečo tvojmu okoliu?
Nie som návštevník celebritných večierkov a nesnažím sa o to, aby moje fotografie boli v každom periodiku. Ale myslím, že fotografia má význam a ľudia sa nad našimi výstavami a knihami nezamýšľajú len nad podstatou fotiek, ale aj nad tým, čo vlastne tie fotky zachytávajú.
Tešíš sa svojej trojročnej dcére. Už si ju zasväcoval do tajov fotografie?
Moja milá dcéra už vie povedať: „Tata fotí.“ Naučila sa aj ten americký úsmev. Určite, cez knihy a fotografiu jej budem vysvetľovať, o čom je tento svet.
ANDREJ LOJAN SVD
Foto Matúš Zajac z cyklu Podoby viery
Foto Matúša Zajaca: Anna Gálová