Pred niekoľkými rokmi dnes už nebohý kníhkupec Peter Smolík lakonicky konštatoval, že od Nežnej revolúcie sa kresťanské médiá ani "nestihli" etablovať na nové spoločenské podmienky a zastali na mŕtvom "postsocialistickom" bode. A súčasne sa pýtal aj smerom k etablovaným médiám: "Prečo šírenie kresťanských myšlienok v sekulárnych médiách takmer ani neexistuje?" Odpovede na jeho otázky za tie roky ani neprišli. A z mŕtveho bodu sa cirkevné médiá neposunuli ani o piaď vpred.

Peter Smolík hľadal dôvody, prečo je to na Slovensku jednoducho tak. Jeden z nich pomenoval ako ilúziu “Naši ľudia”, podľa ktorej sa obsadzovanie postov v redakciách a organizáciách riadených cirkevnými inštitúciami “dlhoročne riadilo a nezriedka dodnes riadi zvláštnou zmesou rodinkárstva, intríg a „kostolného kádrovania“. Profesionalita alebo talent boli doteraz málokedy podstatnými atribútmi pri výbere kandidátov na tieto miesta. „Naši ľudia“ sú dodnes silným fenoménom pri personálnej práci v katolíckych inštitúciách.”

“Naši ľudia” však nie sú jediným problémom. Ilúzia s názvom „pre kresťanskú ideu sa pracuje z hrdosti, a nie pre peniaze“ je možno ešte nebezpečnejšia ako predchádzajúca. “Toto je veľmi rozšírený nezmysel, ktorý predurčuje, že všetky zmluvné vzťahy, či už pracovnoprávne, obchodné, marketingové alebo mediálne sa budú vyvíjať neprirodzene. Výsledkom takéhoto vývoja je to, že produkcia týchto inštitúcií má problémy s kvalitou, distribúciou, prezentáciou a v konečnom dôsledku je drahšia, než keby sa riadila normálnymi pravidlami trhu,” napísal Smolík.

Jednou zo slabín slovenskej cirkevnej žurnalistiky je absencia solídnej mediálnej koncepcie zo strany najvyšších hierarchov, teda vedenia cirkvi. V predchádzajúcom pastoračnom pláne boli aspoň praktické body, čo všetko s tými cirkevnými médiami robiť. Do aktuálneho plánu (2007-2013) sa takéto čosi ani nedostalo, nehovoriac o tom, že svet cirkevných médií prešiel niekoľkými výraznými zmenami.

Chýba aj otvorenosť. Nemyslím tým nevyhranenosť, vlažnosť alebo stratu katolíckej identity. Ale schopnosť či aspoň ochotu odpovedať na akokoľvek pálčivé a páliace otázky od divákov, čitateľov a poslucháčov. Otvorenosť pre hľadanie odpovedí a pravdy i v nepríjemných témach. “Náš hlas má zaznievať ako jasné posolstvo, ako radostné východisko zo spleti názorov, ktoré idú proti životu či zahmlievajú a relativizujú pravdu. Naše postoje majú mať prirodzenú autoritu o ktorú sa môžu ľudia oprieť. Ľudia musia mať pocit, že žiadna otázka, ktorá ich trápi, nie je pre nás nevhodná. Majú cítiť, že pravda a spravodlivosť sú pre nás vysoko nadradené nad popularitou a predajnosťou, o ktorú sa však vždy budeme poctivo usilovať. Majú však tiež cítiť, že neprichádzame s príkazmi, zákazmi alebo odsúdením, ale s ponukou, víziou a s cieľom, pre ktorý sa oplatí vynakladať úsilie,” vyzýval Smolík.

Ako sa pohnúť z tohto mŕtveho postsocialistického bodu? Smolík videl riešenie v integrálnych osobnostiach, ktoré sú vysoko profesionálne erudované. Cirkevné médiá im majú dať nezávislosť a úplne postačí ne-deformácia zmluvných vzťahov.

Smolík sa asi nemýlil a videl náznak cesty ku skvalitneniu médií pod egidou “katolícke”. To by azda viedlo aj k ich lepšej predajnosti či k zvýšeniu počtu recipientov. Len či sme na tej ceste...

Matúš Demko

odkazy:

Článok P. Smolíka: http://www.impulzrevue.sk/article.php?10