DEJINY RÍMSKOKATOLÍCKEHO KOSTOLA
SVÄTÉHO MICHALA, ARCHANJELA V SPIŠSKOM BYSTROM

 

„Monumentálna budova táto je teraz, prvá v celom panstve štiavnickom,
chvála patrónovi a majstrovi!"

- Ján Vnecko, historik

Patrocínium svätého Michala, archanjela, patróna bojovníkov, vychádza, pravdepodobne, z historických udalostí, ktoré sú úzko späté s obcou a farnosťou Kubachy (od roku 1948 Spišské Bystré). V roku 1000 poslal pápež Silvester II. kráľovskú korunu horlivému šíriteľovi kresťanstva – Štefanovi I. Stal sa tak prvým uhorským kráľom. Maďari tak začali posúvať svoje hranice na sever a budovať oporné body. Takým sa stal aj Spišský hrad. Hraničné strážne oddiely sa usídľovali v opevnených osadách. Skutočnosť, že už v tej dobe mohla oblasť dnešnej obce slúžiť ako strážna osada, blízko dnešnej Hranovnice totiž viedla jedna z významných cestných spojníc juhu so severom cez Vernársky priesmyk, nám môže napovedať dôvod patrocínia tohto svätého.

Farský kostol v Spišskom Bystrom sa po prvýkrát spomína už v roku 1332, prvá písomná zmienka sa spomína v roku 1398 (ako kostol blahoslaveného Michala, archanjela v Kubachoch), keď na žiadosť správcu kláštora Ladislava z Farkašoviec udelili viacerí arcibiskupi a biskupi odpustky kostolom Štiavnického opátstva, medzi nimi aj Kostolu svätého Michala, archanjela v Kubachoch. Pravdepodobne bol postavený už v 13. storočí okolo roku 1294, keď sa prvýkrát uvádza prvá písomná zmienka o obci. Bol to jednoduchý murovaný kostol, ktorý stál tam, kde terajší, na mierne vyvýšenom mieste medzi krížnymi cestami. Okolo kostola bol vybudovaný múr, ktorý pravdepodobne spĺňal obrannú funkciu pre prípadne plienenie, v tom čase rozrastajúcimi sa husitmi, a pochovávanie mŕtvych okolo kostola. Z tohto kostola sa zachoval portál, ktorý obsahoval románske dekoratívne prvky, sloh kostola bol však gotický.

Okolo roku 1430 husiti vypálil kostol aj faru. Po ich odchode, v roku 1450, bol kostol spoločne s vežou opravený a prestavaný. Kostol mal jednoduchú 17,01 metrov dlhú a 9,45 metrov širokú gotickú loď a svätyňu s gotickými oknami a trámový strop z kresaného červeného smreku, tak ako sakristia a štyri chóry, na jednom z nich bol organ so šiestimi registrami. V tomto období k farnosti Kubachy patrili aj Kravany, Vikartovce, Liptovská Teplička, Ugovské a neskôr aj Kvetnica.

V roku 1676 obec kúpila strieborný kalich od majstra Martina Szolcsanyiho za 36 zlatých. V roku 1693 boli v kostole štyri oltáre; hlavný oltár svätého Michala, svätého Mikuláša, svätého Kríža, Panny Márie a neskôr svätého Jána Nepomuckého. Stav kostola bol vo veľmi dobrom stave. Vo veži boli štyri zvony zasvätené: svätému Urbanovi, svätému Benediktovi, svätému Michalovi a štvrtý bol v sanktusníku nad svätyňou zasvätený svätej Anne. Tieto zvony sa neskôr pri požiari roztavili.

V čase Rákociho povstania, konkrétne 8. novembra 1705, prevzali evanjelici kostol, faru a školu v prítomnosti katolíckeho farára Juraja Tapolczányiho, aj keď v tom čase bola polovica obyvateľov katolícka. Rímskokatolíkom neoznačili miesto, kde by si mohli vybudovať nový kostol a faru, a tak začína násilná vlna reformácie v kubašskej farnosti. Dňa 2. novembra 1705 musel katolícky kňaz Juraj Tapolczányi ustúpiť miesto protestantskému farárovi Danielovi Clitisovi a neskôr Ondrejovi Simonidesovi. Za jeho účinkovania v roku 1706 vyhorel kostol aj s vežou, zvony sa roztopili.

Dňa 28. marca 1710, po porážke Rákociho, sa vrátil do Kubach katolícky kňaz Michal Goldberger. Po ňom, 17. júla 1711, prišiel horlivý kňaz poľského pôvodu Vojtech Siserovič, ktorý rekatolizoval skoro celú farnosť v Kubachoch, Kravianoch a Vikartovciach. Pôsobil v našej farnosti 20 rokov. Počas jeho účinkovania bol obnovený vyhorený kostol. Počas obnovy sa našli pôvodne konsekračné kríže na stenách kostola, ktoré štýlom maľby môžeme priradiť reformovaných benediktínom, čiže cistercitom. Kostol vysvätil 21. mája 1715 belehradský biskup Lukáš Natalis. Konsekroval oltár, na ktorom sa nachádzal obraz Najsvätejšej Trojice a nad ním socha svätého Michala, archanjela. Vykonal aj sviatosť birmovania, najmladší birmovanec mal len 3 mesiace a najstarší 98 rokov. Oproti starému kostolu došlo k týmto zmenám: vo svätyni za oltárom a na severnej strane boli zamurované okná, ostali len tie na južnej strane. V sakristii sa vytvorila klenba. Do hlavnej lode sa vyrobila drevená podlaha. V roku 1772 sa vymuroval chór, na ktorý sa zakúpil organ so 6 registrami. Kostol dostal nové liturgické zariadenie. Na stenách bolo namaľovaných 12 konsekračných krížov a náboženské motívy. Na veži kostola už boli aj hodiny. Z roku 1731 pochádza zápis o kanonickej vizitácii, podľa ktorého je kostol vo veľmi dobrom stave, aj keď nedávno zhorel, je opravený, má drevený strop, 3 oltáre – Najsvätejšej Trojice so sochou svätého Michala a krížom, po bokoch sochy svätých Petra a Pavla a s bočnými oltármi svätého Mikuláša a Panny Márie. Do veže sa zakúpili tri zvony z dielne banskobystrického zvonolejára Františka Littmana; v roku 1763 veľký zvon s nápisom: „Svätý Michal, oroduj za nás.", ktorý vážil 890 kg, v roku 1797 stredný zvon s nápisom: „O Rex gloriae, veni cum Pace" – „Ó, Kráľ slávy, príď v pokoji." „Svätí Ján a Pavol, orodujte za nás. Pre farnosť Kubachy odliaty v roku Pána 1727 Františkom Littmanom v Banskej Bystrici", s hmotnosťou 480 kg - tento nám slúži dodnes, a najmenší, tzv. umieračik, ku cti Panny Márie s hmotnosťou 180 kg. Veľký a malý zvon nám boli počas prvej svetovej vojny zrekvirované, ako surovina na výrobu diel. Ivan Gablík, autor monografie o obci Spišské Bystré, píše v diele Kapitoly zo života obce Spišské Bystré o zvonoch tieto riadky: „Zvony – väčšie, veľké, honosné, mocné – vo vežiach chrámoch, ich hlas preniká z jednej dediny do druhej a zaniká niekde nad zelenými lesmi, úrodnými poľami alebo v mrazivých závejoch snehu. Hlas zvonov sprevádza život človeka vo chvíľach radostných, vážnych i smutných. Hlas zvonov sprevádza človeka od kolísky až po hrob. I zvony v Kubachoch často oznamovali, nie len radostné, ale aj smutné chvíle: nemalé nešťastia, požiare či nezmyselné vojny. Zvony sú však aj poslovia mieru; oznamovali koniec ľudského utrpenia, lúčia sa s pútnikmi a radostne bijú na ich návrat. Zvony bijú najkrajšie na Vianoce, oznamujú, že sa nám narodil ten, ktorý nás vykúpi. Hlas zvonov je hlasom domova. [...] Počas prvej svetovej vojny sa všeličo udialo a všeličo vtedy aj chýbalo – potraviny, šatstvo, obuv. Ani len zbrane nemali z čoho vyrábať. Najskôr prišli vojaci a na úradný rozkaz pobrali všetko medené, čo odniesli na voze. No a potom prišli na rad zvony. Keď ich vojaci prišli strhnúť z Kubašskej veže, ľudia z dediny, ktorí tu zostali počas vojny, ženy, starci a deti, boli smutní, ale aj nahnevaní. Vojaci najskôr na veži urobili veľkú dieru a cez ňu spustili zvon na zem. Spustený zvon urobil do zeme veľkú jamu. Keď zvony naložili na veľký voz a odvážali ich preč, ľudia plakali, padali na kolená a plakali. Vojaci im vzali kúsok prežitého života, spomienok, kúsok ich samotných." Iná publikácia uvádza: „Vojaci, ktorí sa vrátili z prvej svetovej vojny, tvrdili, že v Budapešti na železničnej stanici spoznali medzi uloženými zvonmi aj naše, zhabané." Po prvej svetovej vojne a neskoršej prestavbe kostola, bola veža doplnená o dva ďalšie zvony. Okrem vzácneho zvonu z roku 1797, ktorý je zasvätený svätým Jánovi a Pavlovi, sa dokúpili za prispenia amerických rodákov z Kubach zvony železné (vyznačujú sa vyšším tónom, ako tie z pravej zvonoviny – meď a cin), v roku 1920 zvon svätého Michala s priemerom 97 cm a v roku 1921 zvon zasvätený svätému Jozefovi, patrónovi umierajúcich, tzv. cingálka – umieračik s priemerom 54 cm. Tieto nové zvony pochádzajú z dielne Rudolfa Hanouška z Brna a slúžia dodnes.

V roku 1767 zhorela celá kubašská fara. Farár býval v Kravanoch, kde stála stará fara. Výstavba novej kamennej fary sa začala v roku 1769 na náklady obce a dokončená bola krátkom pred michalským odpustom v roku 1770. V máji 1815 sa táto fara opravila a neskôr v roku 1876 – 1879 bola nová fara prebudovaná, s malými zmenami slúžila do roku 2011, keď sa dokončila nová fara. Proti ohňu bola ochránená tým, že na povale boli uložené tehly do malty, ktoré tvorili podlahu a chránili prízemie fary proti požiaru, – ak by zhorela strecha , murovaná časť by zvyšok fary ochránila.

Dňa 31. marca 1778 udelil pápež Pius VI. Kostolu sedemročné odpustky.

Na začiatku jari, konkrétne 15. marca 1819, o 18:00 hodine vypukol na vyšnom konci od fary požiar, ktorý sa vďaka silnému vetru rýchlo šíril a do polnoci postihol celú farnosť. Farské budovy zhoreli všetky. V kostole vyhorela drevená podlaha, tri oltáre, lavice, organ, zástavy,... Sakristia bola zachránená so všetkými odevmi a liturgickými nádobami, obhoreli iba dvere. Zvony a vežové hodiny zachránil učiteľ Ján Kolárovič s pomocou hranovničanov. Ľud sa rozpŕchol do okolitých obcí, v dedine ostalo málo ľudí. Dňa 14. mája 1819 navštívil farnosť spišský biskup Ján Ladislav Pyrker. Zhrozil sa nad spustošením Kubach a rozhodol sa podporiť ich „znovuzrodenie z popola". Daroval 800 meríc tovaru pre kubašských občanov.

Biskup Ján Ladislav Pyrker, bol členom rádu cistercitov, na Spišskej Kapitule postavil prvý učiteľský ústav na území vtedajšieho Uhorska, bol menovaný za benátskeho patriarchu, v roku 1821 zanechal biskupskú službu. Jeho srdce je uložené v bazilike v Egeri (Maďarsko).

S opravou kostola sa začalo až na jar v roku 1820, pretože sa počítalo s jeho zväčšením. Dovtedy sa sväté omše slúžili v obecnom dome. Biskupstvo sa rozhodlo postaviť nový kostol. Plán vypracoval Ján Pollák. Základný kameň slávnostne posvätil v mene biskupa, ktorý sa zdržal vo Viedni, rodák kanonik Jakub Šeliga. Pri stavbe kostola pomáhali všetky obce panstva. Staviteľom bol kamenársky majster z Levoče. Oltár zhotovil rezbár Bielopotocký z Ružomberka, oltárne obrazy namaľoval významný sakrálny maliar Jozef Cauzík z Levoče, na osobné pozvanie staviteľa tohto kostola, kňaza a básnika Alexiusa Keilla, ktorý pôsobil ako farár v našej farnosti v rokoch od 1814 do roku 1829.  (Tieto obrazy máme v kostole dodnes, ide o obraz Madony s dieťaťom, ktorý visí nad severným vchodom a obraz Umučenia Krista, ktorý visí nad južným vchodom.)

            

Obrazy maliara Jozefa Cauczíka, ktoré boli namaľované pre pôvodný kostol

Zvony boli zavesené do obnovenej veže. Svätyňa s hlavnou loďou boli predĺžené o 9,45 metrov, teda celková dĺžka kostola bola 26,46 metrov. Cena výstavby tohto kostola činila sumu 5000 zlatých. Tento nový kostol mal aj klenbu. Pôvodná veža mala cibuľovitý tvar, podobne ako Kostol svätej Alžbety v Kravianoch. Dňa 24. júla 1821 bol na vežu osadený kríž, do gule pod krížom bol vložený dvadsiatník a päťgrošník.

Pôvodná cibuľovitá veža kostola, postaveného v roku 1820

Kostol bol konsekrovaný 30. septembra 1820 opátom a kanonikom Jánom Andujárom. V roku 1824 sa zakúpil do kostola nový organ so siedmimi registrami. Na omietke veže, pod strechou, bol nápis, ktorý bol už v roku 1924 nečitateľný. Prečítať sa dalo iba Ladislaus Episcopus 1821. Pravdepodobne išlo o pamätný nápis ku cti biskupa Ladislava, vďaka ktorému sa podarilo kostol a obec prebudovať po ničivom požiari. Kostol slúžil až do výstavby nového, dnešného kostola v 20. rokoch 20. storočia.

Fotografia oltára postaveného v roku 1820

Prvá svetová vojna priniesla celému svetu strašné trápenie, straty na životoch, hospodárstve, mravnom a kultúrnom živote. Tieto nešťastia znásobili v Kubachoch ďalšie dve udalosti: ďalší požiar, ktorý zničil viac ako polovicu farnosti a mnoho padlých a nezvestných vo vojne.

Ďalší z ničivých požiarov vypukol 29. septembra 1916 o 18:00 hodine, práve v deň miestneho odpustu. K ničivému šíreniu ohňa prispel prudký vietor, ktorý prenášal plamene a kusy horiaceho dreva z domu na dom, takže za krátko bola obec jedným ohnivým morom. V tom čase sa nachádzalo v Kubachoch minimálne množstvo zdatných mužov, pretože mnohí bojovali na frontoch prvej svetovej vojny, aj to bol dôvod prečo sa oheň nedarilo uhasiť. Znova zhorel kostol aj veža, zachránili sa len hodiny a jediný zvon, ktorý sme v tom čase mali. Rozbilo sa večné svetlo a poškodil sa krištáľový luster. Ľudu bolo ľúto straty cibuľovitej veže, namiesto nej bola na návrh inžiniera Janovického postavená nová – dočasná ihlanovitá veža. Ľudia ju pomenovali „štochanka", podľa tvaru, ktorý sa vytvoril po vysušení ľanu. Fara bola poškodená len čiastočne, ale z ulice vyše fary neostalo nič. Po prvej svetovej vojne Kubachy prežívali najťažšie obdobie po stránke hmotnej i duchovnej.

Pohľady na starý kostol, po požiari, pred rokom 1925

 

Ľud sa pustil do obnovy farnosti „z popola", najpotrebnejšie bolo postarať o obživu, oblečenie, strechu nad hlavou, obrobiť pole, postaviť hospodárske budovy. No, nebolo peňazí ani na soľ.

V tomto ťažkom období bol kubašským farárom vdp. Ján Jendrichovský, ktorý sa snažil ako-tak aspoň dočasne obnoviť kostol a faru, čo sa mu v dosť krátkom čase aj podarilo. Potrebné bolo nahradiť dva zrekvirované zvony, finančne pomohli krajania z Ameriky. Kúpili sa iba lacnejšie oceľové zvony, ktoré nám slúžia dodnes (spomíname vyššie). Dňa 23. mája 1922, pán farár Jendrichovský zomrel po operácii v spišskosobotskej nemocnici. Po troch mesiacoch, konkrétne 2. augusta 1922, prevzal správu farnosti kňaz Ján Dorník, rodák z Lúčok pri Ružomberku. Kubašské pramene hovoria, že po jeho príchode „nastáva nový a slovenský život v škole, v chráme, v obci, je oduševneným Slovákom". Iné zase hovoria, že kázal v klasickej slovenčine. Pán farár Dorník našiel farnosť v zúboženom stave. Kostol vyhorený, i keď čiastočne opravený, fara zanedbaná a veriaci tak isto. Za jeho pôsobenia došlo k najvýznamnejšej udalosti v súčasných dejinách našej farnosti. Na začiatku roka 1925 zvolal Ján Dorník pred kostolom verejné ľudové zhromaždenie, na ktorom chcel, aby sa veriaci ľud vyjadril, či chcú mať nový kostol, namiesto starého, vyhoreného, a ktorý je už aj tak malý pre rozrastajúcu sa obec a potrebuje značné vnútorné opravy. Pramene spomínajú slová vdp. Jána Dorníka: „Ľudia stále omdlievajú pre tesnosť a chodia von a dnu, nemôže tu byť reč ani o pravej zbožnosti." Farníci sa rozhodli požiadať biskupa Mons. Jána Vojtaššáka, o vystavanie nového kostola. Biskup Vojtaššák s prispením občanov, ale aj rodákov z Ameriky, dal v rokoch 1925 – 1926 v novogotickom slohu zväčšiť a opraviť náš chrám.

Ján Dorník, staviteľ nášho kostola. Pochovaný je na miestnom cintoríne.

Biskup Mons. Ján Vojtaššák požiadal architekta L. Urínyiho zo Spišskej Novej Vsi, aby vypracoval plán na nadstavbu a prístavbu tak, aby sa kostol aspoň raz toľko zväčšil. Išlo o nadstavbu starého kostola (hlavnej lode a veže) a prístavbu priečnej lode, ktorá mala značne zväčšiť interiér kostola. Akonáhle bol plán hotový, u každého, kto doň nazrel, vzbudzoval pocit prekvapenia, že z takej nepatrnej budovy starého kostola možno vytvoriť tak nádhernú a impozantnú stavbu. Sám pán biskup ho s vďakou schválil a nariadil správe, aby na základe tohto plánu vypísala súťaž na stavbu kubašského kostola. Súťaže sa zúčastnili štyria stavitelia. Spomenutý Urínyi zo Spišskej Novej Vsi, Horváth z Markušoviec, Marcsányi z Popradu a Jozef Šašinka z Nového Smokovca. Ako najlacnejší získal prácu Jozef Šašinka za 374 000 KČS, ale bez robotníckych síl a materiálu. Tie si mala zabezpečiť cirkevná obec sama, materiál mal dodať biskupský úrad.

Biskup Ján Vojtaššák

Budúcnosť realizácie tejto prestavby úzko závisela od veriacich. V tom čase sa vykonávali sezónne práce na poli, ak by nebolo dostatok pomocnej sily na tak veľkej stavbe, pán farár by to riešil najímaním platených síl. Preto bolo potrebné, aby sa na tento úmysel uskutočnila zbierka. Pramene píšu: „Na jednu rodinu pripadlo 86 KČS, na jedno jedno k. jutro 186 KČS. Mnohí občania na výzvu zložili na farskom úrade určitý obnos, z ktorého sa počas žatvy najímali nádenníci, Rómovia. Povozníci zvážali kamene z Bystrého – vyše mlyna, vápno zo Spišskej Novej Vsi,..." Podľa výpočtu, všetka ručná a povozná práca mala činiť sumu 120 000 KČS a tento obnos mal byť vyzbieraný od veriacich. Farský úrad nevyzbieral však viac ako 60 000 KČS, ktoré boli uložené na účet v Ľudovej banke v Poprade. Pramene o tejto situácii píšu: „Kubašskému ľudu veľmi nezáležalo na vlastnom kostole, veď ani vyzbierať naň sa sami nedokázali." Pán farár mal preto veľké obavy, aby sa práce na kostole nezastavili, veriacich preto napomínal, aby boli štedrejší.

Dňa 10. apríla 1925 prišiel obhliadnuť terén staviteľ Jozef Šašinka. V stredu 22. apríla 1925 sa konala posledná bohoslužba v starom kostole. Účasť veriacich bola ako v deň sviatku. Pán farár Dorník predniesol príležitostnú, tematickú homíliu, ktorou sa lúčil so starým kostolom, ktorý po 105. rokoch po prestavbe, od roku 1820, slúžil na česť a slávu Pánovu. Zároveň vyzval veriacich, aby sa z ofery, ktorá sa v tento deň uskutočnil na svätej omši, na pamiatku tohto dňa, zakúpil nejaký „milý" predmet. Ofera v tento deň činila 500 KČS, za túto čiastku sa zakúpila Hlava umučeného Krista, ktorá je vypracovaná z bieleho cararského mramoru popradskou firmou Schmogler. Umiestnená bola v štvorcovej priehlbine nad hlavným vchodom do kostola, kde ju môžeme nájsť aj dnes.

Hlava umučeného Krista, zakúpená za 500 KČS,
zo zvončeka poslednej svätej omše v starom kostole.

Z vyzbieraných peňazí sa začali vykonávať práce na veľkonočný utorok, vtedy začali farníci s búraním starého kostola. Odstránila sa stará svätyňa, chór, piliere a klenba. Drevo, uhlie a vápno poskytovalo biskupstvo. Remeselníci pochádzali z Liptova. Na základe Urínyiho plánu bola stará svätyňa celá zbúraná, na jej mieste sa postavila priečna loď, ktorá celú kapacitu kostola strojnásobila, z tehál bola sklepená klenba na celom strope kostola. Na múry starej hlavnej lode pribudla trojmetrová nadstavba, zamurovala sa aj stará gotická brána na južnej strane hlavnej lode, ktorá slúžila ako vchod do kostola. Na veži sa nadstavili múry až o 5 metrov. Svätyňa a sakristia sú nové.

Prestavba kostola z roku 1925, nadstavená bola veža a hlavá loď, svätyňa a sakristia sú nové.

Goticky portál na južnej strane kostola, počas prestavby chrámu v roku 1925 bol zamurovaný. Neskôr, v 80. rokoch 20. storočia, za pôsobenia vdp. Jozefa Jaraba, bol odmurovaný,
ako spomienka na starý kostol.

r. 1925 – Robotníci na stavbe nášho kostola
v strede zľava: František Hágovský a vdp. Ján Dorník
v druhom rade od vrchu sprava tesári: Jozef Pavličko (1880),
Juraj Poracký (1887), Martin Poracký (1884).

Práce na prestavbe kostola trvali iba päť a pol mesiaca. Za to, že bolo všetko urobené za tak krátky čas, je potrebné poďakovať počasiu. Počas výstavby bolo 120 dní pekných, 28 dní zamračených a len 21 upršaných. Práce trvali až do novembra, v jeho polovici bola dokončená betónová dlažba v kostole. Rabicová klenba bola zhotovená už v septembri, keď bolo počasie mimoriadne dobré. Tuhé mrazy udreli až v polovici októbra, keď sa ohadzoval sokel cementovou maltou. Tá mrzla a odpadávala, takže ju museli ohrievať ohňom. Balkóny na veži (po kubašsky „záhradky") boli v pláne, ale otec biskup Vojtaššák ich spočiatku nechcel hradiť, žiadal, aby ich uhradila obec. Nakoniec, aj tie preplatil, spolu 400 000 KČS. Na náklady obce sa vymenili hodinové ciferníky za čierne s rímskymi číslami za 5000 KČS.

Pohľad na Kostol svätého Michala v Kubachoch, rok 1926

Vnútorné zariadenie bolo hradené z dobrovoľných príspevkov veriacich a z milodarov amerických rodákov a zo súkromných zdrojov pána farára Dorníka, spolu 181 000 KČS. Kamennú časť oltára dodala firma Schmogler z Popradu za 300 KČS, od ktorej sme zakúpili aj Hlavu umučeného Krista, bola dovezená z Vyšných Ružbách. Bol to surový oltárny kameň, ktorý bol neskôr opracovaný v dielni. V strede čelnej steny oltára bol vytesaný otvor 10x10x10 cm na relikvie (pozostatky) sv. Andreja Svorada a Benedikta, slovenských pustovníkov. Tieto relikvie boli uložené v sklenenej nádobe, zapečatené rukou biskupa Jána Vojtaššáka a vložené počas konsekrácie oltára do otvoru. Príklop bol pripevnený požehnaným cementom. Potom bol celý kameň vložený do cementového lôžka. Pri týchto obradoch asistoval ako murár Martin Bednár Dragošík, murársky majster. Drevená oltárna časť kostola stála 22 000 KČS. Tu sa, podľa zaznamenaných pamätí vdp. Jána Dorníka, stala chyba. Túto prácu odviedol človek nepovolaný. V tomto čase bolo náročné zohnať kvalitného majstra na vyhotovenie gotického oltára. Pán farár sa obrátil na viac firiem. Osobne bol v Novom Jičíne na Morave, aby sa presvedčil o ponuke tamojšej firmy. Zdalo sa mu však, že táto firmy vykonáva iba menšie opravárenské a reštaurátorské práce, to ho odradilo od toho, aby ju poveril prácou. Neskôr si vyžiadal ponuku od novoveskej firmy pána Repčíka, ten však pýtal za zhotovenie oltára príliš vysokú sumu, ktorá by sa nedala ani zohnať. Na radu popradského farára sa obrátil na banskoštiavnického majstra Krauseho, ktorý pred vojnou robil pekné práce. Počas vojny však vyšiel na mizinu. Profesor Krause získal vzdelanie na umeleckej škole rezbárskej v Banskej Štiavnici, jeho dielňu prevzal jeho zať Ľudvik Tihanyi, podľa neskorších riadkov pána farára Dorníka, najväčší podvodník, akého zem nosila. A práve on dostal túto prácu. Postavil oltár za 22 000 KČS, kazateľnicu za 10 000 KČS a aj lavice mal urobiť za 13 000 KČS. Dostal zálohu 5 000 KČS a Urbár mu poskytol kvalitné drevo z červeného smreka, ktoré však Tihányi predal a drevenú časť oltára zhotovil z nekvalitného dreva, čo sa neskôr podpísalo na kvalite konštrukcie. Jeho stolári začali prácu v Kubachoch, ale museli ju zanechať, pretože Krause žiadal, aby pán farár platil aj jeho stolárov. A to si už kubašania nemohli dovoliť. Lavice a krstiteľnicu zhotovili kubašskí stolári, bratia Bukovinskí – Jozef (1893) a Ján (1898) na účet pána farára Dorníka. Ten vlastnoručne z dreva zhotovil na lavice reliéfy s liturgickými motívmi: alfa a omega, ihs a krížiky, taktiež z dreva zhotovil nápis: Michael, ktorý upevnil na oltárny obraz Sv. Michala, ktorý bol neskôr nahradený sochou svätého Michala, archanjela. Tento oltárny obraz aj s nápisom je dodnes uchovaný v budove farského úradu. Okrem toho na steny a piliere kostola namaľoval 12 konsekračných krížov.

Oltárny obraz svätého Michala, archanjela. Nápis Michael vlastnoručne vyrobil vdp. Ján Dorník.

K najpotrebnejšiemu ešte chýbal organ. V tomto prípade pán farár, poučený drahou skúsenosťou, odhodlal sa dať prácu drahšej, no najspoľahlivejšej firme RIEGER z Krnova v Sliezsku. Organ má 18 registrov, 2 manuáli a pedál. Jeho cena aj s dovozom stál 80 000 KČS. Organ je skutočne vydareným dielom. Odborníci, ktorí ho skúšali, mali len slová uznania pre svetovú firmu Rieger, ktorá si dávala záležať aj pri menších nástrojoch, aby slúžili ku cti. O organe v našej farnosti vyšiel aj tento článok:          

Cirkev si veľmi ctí píšťalový organ ako „...ako tradičný hudobný nástroj, ktorého zvuk vie dodať cirkevným obradom neobyčajný lesk a mohutne povznášať mysle k Bohu a nebeským výšinám." (SSC čl. 120). Je to prvý a najstarší nástroj kresťanskej duchovnej hudby a práve v jej úlohe sa rozvinul k svojej dokonalosti. Súčasné postavenie organu v liturgií vyjadril svätý Ján Pavol II. slovami: „Práve organová hudba vie jedinečným spôsobom, bez slov, vykladať, tlmočiť a podporovať liturgické mystéria. Nech sa jeho zrozumiteľná „reč" stane poslom lásky a mieru vo svete.

Žiaden iný nástroj nebol vystavený toľkým opakovaným existenčným zvratom a potláčaním ako organ. Nie pre svoju veľkosť a zvukové bohatstvo, ktoré ho odlišujú od ostatných hudobných nástrojov, ale pre svoje postavenie v kultúre spoločnosti. Tieto osudy prinášajú poučenie, hlavne v tom, že organ sa vedel vždy znova povzniesť vo vývojovej špirále a dnes opätovne dokazuje, že nie je muzeálnym reliktom, ale na výške súčasnej umeleckej i technickej úrovne ide v ústrety ďalšiemu tisícročiu ako živý, perspektívny hudobný nástroj.  

Pohľad na prospekt organa Rieger, opus 2261

Organ patrí ku klávesovým, dychovým hudobným nástrojom, ktorý sa skladá z množstva časti. Z píšťal, ktoré sú hlavným zdrojom zvuku a delia sa podľa materiálu na kovové (cín, olovo, meď) a drevené (prevažne smrekové drevo), podľa tvorenia tónu sa delia na hranové (otvorené, kryté, polokryté) a jazýčkové a podľa tvaru na valcovité, lievikovité a kužeľovité. Ďalšia časť organu sú registre, rad píšťal, ktoré sú zoskupené podľa ich konštrukcie, sily, farby, tónu,... Register má toľko píšťal, koľko je tónov na klaviatúre. Delíme ho na základné, alikvotné a zmiešané. Najdôležitejšou časťou organa je hrací stôl, na ktorom sú umiestnené manuály (klaviatúry), pedále (drevené klávesy ovládané chodidlami), registrové klapky, kolektívy, crescendový valec, žalúziová šľapka. Ďalšie časti organa sú: mechy, organová skriňa, traktúra, vzdušnica,...

Hrací stôl organa Rieger, opus 2261

Organ v Kubachoch, na žiadosť vtedajšieho farského administrátora vdp. Jána Dorníka, postavila renomovaná rodinná firma bratov Riegerovcov so sídlom v Krnove, ako svoju 2261. prácu. Táto organárska firma s bohatou rodinnou tradíciou, mala hneď niekoľko pobočiek a to v Nemecku, Rakúsku a Maďarsku. Teda dalo by sa povedať, že jednotlivé súčasti nášho organa sú z rôznych krajín Európy. V objednávacom liste medzi firmou Rieger a cirkevnou obcou v Kubachoch sa uvádza: „Firma Bratia Rieger zaväzuje sa týmto k vyhotoveniu a k odoslaniu nového organa pre farský kostol v Kubachoch. Organ podľa predbežného rozpočtu bude pozostávať z 18 registrov, z 2 manuálov, z pedálu, okrem toho zo 17 vedľajších registrov. Ozdoba organovej skrine bola navrhnutá podľa oltára sv. Michala a bude vyhotovená v kamenno-zelenej farbe. Firma sa zaväzuje k použitiu najlepšieho materiálu a najsvedomitejšiemu vypracovaniu organa. Za týchto okolnosti firma dostane od cirkevnej obce 76 200 Kčs v 3 splátkach. Organ firma do Veľkej noci v roku Pána 1927 zhotoví a k používaniu odovzdá. Podpísaní Bratia Rieger, organári a Ján Dorník, farár v zastúpení cirkevnej obce.

Návrh organa

Posledný aprílový týždeň v roku 1927, bol organ naintonovaný, naladený a pripravený k používaniu – dodnes. Organ je zostavený z 18 registrov (hlasov): v prvom manuáli (hlavnom stroji) to sú: Principál 8‘ s veľmi silným spevavým tónom, Bourdon 16‘ s plne flautovým temným tónom, Gamba 8‘ s veľmi tenkým sláčikovým tónom, Salicionál 8‘ s nežným sláčikovým tónom, Kryt 8‘ so silným plne flautovým tónom, Oktáva 4‘ so silným principálovým hlasom, Flauta priečna 4‘ so silným flautovým hlasom a Mixtúrou 4 rádovou (1 tón – 4 píšťaly zložené z oktáv a kvínt) 2 2/3, ktorej oktávy majú principálový charakter a kvinty jemný. V druhom manuáli (žalúziovom stroji) sa nachádzajú: Husľový principál 8‘ so silným sláčikovým tónom, Flauta harmonická 8‘ – prefukujúca so silným, jasným flautovým tónom, Aeolina 8‘ – najtichší register (úplne pianissimo), Vox coelestis (hlas nebeský) 8‘ s mäkkým a jemne sláčikovým tónom, postavený v dvoch radoch (1 tón – 2 píšťaly), Fugara 4‘ so sláčikovým tónom a Flauta trubicová 4‘ – polokrytý register s trubičkou na vrchu, so silným polokrytým flautovým tónom. V pedáli sa nachádzajú: Violon 16‘ so silným sláčikovým tónom, Subass 16‘ krytý register s plným a temným tónom, Oktáva bass 8‘ so silným vynikajúcim tónom a Cello 8‘ veľmi silne sláčikovo intonovaný tón. Pôvodne mal organ mať až 20 registrov a to v I. manuáli navyše Flautu dutú 8‘ s veľmi silným flautovým tónom a v II. manuáli Kryt jemný 8‘ s nežným tónom. Organ má pneumatickú traktúru, ktorá spája klávesy s píšťalami a kuželkovú vzdušnicu, ktorá má špeciálny ventil pre každú píšťalu rovnakého registra. Organ má spolu 1450 píšťal, pri čom najdlhšia z nich má
5 m a najkratšia 2 cm. Organ bol niekoľkokrát premaľovaný a ladený.

Pohľad na píšťalový fond nášho organa

 

Úlohou organa je zvukom sprevádzať spev veriacich a spájať ich v jeden hlas, ktorý sa ma ako dym tymianu vznášať k Bohu. Avšak ako roky bežia a  pribúdajú, pribúdajú aj nášmu organu, ktorý i keď má v kostole nenahraditeľné miesto jeho stav je žalostný a vyžaduje si generálnu opravu, čo nie je lacná záležitosť. Posledná rozsiahla oprava sa konala v roku 1974 firmou ORGANA Kútna hora, a menšie opravy a ladenia organistom Mgr. P. Franzenom. Po cca 90 rokoch na organe mnohé tóny neznejú, registre vypadávajú, alebo neznejú vôbec, niektoré sú dokonca rozladené, spojky medzi manuálmi a pedálom nefungujú,... 

V súhrne príjmov a výdavkov sa uvádza, že k vyrovnaniu všetkých výdavkov bolo potrebných ešte 24 800 KČS, to pán farár vyriešil tak, že si s biskupským povolením vypožičal z kostolnej kasy 10 000 KČS a ostatné uhradil zo svojich vlastných úspor. Pri výstavbe kostola najviac zdarma odpracoval Michal Orolin (1879) od Kuľky. V obci zastával aj funkciu richtára a veliteľa hasičov.

Pohľad na nový kostol po roku 1926

Slávnostná vysviacka a konsekrácia kostola sa konala 29. septembra 1926, počas odpustovej slávnosti. Na slávnosti sa zúčastnilo početné množstvo veriacich aj iných obyvateľov. Vysviacku vykonal spišský biskup Mons. Ján Vojtaššák. Ján Vnecko o tomto kostole vtedy napísal: „Monumentálna stavba táto je teraz, prvá v celom panstve štiavnickom, chvála patrónovi a majstrovi!"  Po vysvätení kostola sa konala ďakovná procesia, na ktorej sa zúčastnili remeselníci, ktorí pracovali na kostole a veriaci farnosti. Sprievod obišiel celú dedinu a potom sa slávnosť ukončila na Kostolnej lúke pred cintorínom.

 

Kostol v čase vysviacky ešte nebol vymaľovaný a nemal bočné oltáre, namiesto nich v priečnej lodi viseli obrazy od levočského maliari Jozefa Cauczika, ktoré sa nachádzali aj v pôvodnom kostole pred rokom 1925.

Pán farár Dorník dal svojmu predchodcovi Jánovi Jendrichovskému urobiť náhrobný kameň z čierneho mramoru, ktorý je medzi kňazskými ten najkrajší (stojí dodnes). On sám má ten najskromnejší.

Náhrobný kameň Jána Jendrichovského, stojí dodnes na miestnom cintoríne.

Uchovali sa aj staršie liturgické pomôcky: cibórium z roku 1734, pozlátený medený kalich s nápisom A. R. D. Paul Vitkay, Part. Hrádok, E. Kubach obtulit.   

V roku 1929 sa slávnostne vysvätil nový kríž pri ihrisku, ktorú tu stojí dodnes. Kostol sa vymaľoval až v roku 1937, rok pred tým (1936) sa konala slávnosť primícií rodáka Jozefa Farbarika.

 

Výmaľba kostola sa konala v roku 1937, v tomto prevedení sme mali kostol až do roku 1970

Na klenbe svätyne bol nápis: Sláva Bohu na výsosti!