Blogy

Network Slovakia vzdeláva žiakov a študentov

2021-01-20T20:31:39Z

Network Slovakia realizuje projekt pod názvom Zlepšovanie jazykových zručností a komunikačných kompetencií prostredníctvom žurnalistickej tvorby. Ide o dopytovo-orientovaný projekt s podporou Európskeho sociálneho fondu a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného programu Ľudské zdroje.

Cieľovou skupinou sú žiaci základných a stredných škô a učitelia. V rámci ponúkaných workshopov budú zapojení žiaci tvoriť školské časopisy a rozhlasové aj televízne výstupy. Priebežne získajú know-how o štylistike, novinárskych žánroch, tvorivom písaní, kresbe, fotografii, časopiseckom grafickom spracovaní, verejnom prejave, prejave na mikrofón a na kameru, spracovaní audiovizuálnych nahrávok, publikovaní výstupov textového, obrazového a audiovizuálneho charakteru na internete.

Do projektu sa zapojili vybrané školy v okrese Ružomberok, Žilina a Spišská Nová Ves.

Samotný projekt prebieha od augusta 2020 do júla 2022.

DUCHOVNÁ OBNOVA v máji 2016 - upravené 14.3.2016

2016-04-10T19:34:15Z

Cez víkend 6.-8. mája 2016 organizuje Network Slovakia duchovnú obnovu s kazateľom Rastislavom Dluhým CSsR. Program nájdete na plagátiku.

ORGANIZAČNÉ INFORMÁCIE:

UBYTOVANIE A STRAVOVANIE - Centrum Salvator, Jakubovo nám. 4-5, Bratislava (v centre BA, tichá lokalita)

UBYTOVANIE:

- jednolôžková izba 25 EUR/noc, dvojlôžková izba 47 EUR/noc

MOŽNOSŤ OBJEDNAŤ STRAVOVANIE:

- raňajky 3 EUR, obed 5 EUR, večera 5 EUR

DÁTUM PRIHLÁSENIA - NAJNESKôR DO 29. apríla 2016 vyplnením tohto dotazníka:

https://docs.google.com/forms/d/1RvdrKKQVvv0cr327g-m4XXkS3PwpDzv9XnPMfk-DCNI/viewform?usp=send_form

POČET MIEST JE LIMITOVANÝ!

Tešíme sa na Vašu účasť!

Členstvo v Networku Slovakia v roku 2016

2016-02-21T16:31:05Z

V januári 2016 zasadala Rada NS. Okrem iného sa diskutovalo o členstve v NS.

Ak si chcete obnoviť členstvo v NS, alebo ak sa chcete stať členom NS, všetky potrebné informácie nájdete v prílohe.

Novinkou pre obnovenie členstva je aj dotazník, ktorý sa tiež nachádza v prílohe.

Zároveň Vám oznamujeme, že NS organizuje duchovné cvičenia v Bratislave spojené s účasťou na aktivitách, ktoré bude organizovať KBS pri príležitosti Mediálnej nedele: 6.-8.5.2016. Bližšie informácie

V prípade akýchkoľvek otázok ma pokojne kontaktujte.

Tešíme sa, že sa chcete stať súčasťou nášho spoločenstva!

Za Radu NS

Monika Hodnická, predsedníčka NS

Konferencia: Plnia katolicke media svoju ulohu III

2015-06-16T18:28:44Z

V našej sekcii na stiahnutie si môžete stiahnuť zborník Plnia katolícke média v slovenskej spoločnosti svoju úlohu? III., ktorý obsahuje príspevky z workshopov z jesennej medzinárodnej konferencie. Partnerom podujatia katedry žurnalistiky v Ružomberku bolo aj naše OZ Network Slovakia.

Krst knihy Matúša Zajaca

2015-06-16T18:27:41Z

Rozhovor: Plnia katolícke média svoju úlohu?

2015-06-16T18:26:36Z

Autor príspevku: Ondrej Rosík

pre: Pulzrádio

pulzradio.ku.sk

Rudolf Dobiáš: Dostal som šancu vypovedať všetko

2015-06-16T18:25:36Z

Zostavili ste tri diely publikácie Triedni nepriatelia. Ak by mali byť všetky osudy triednych nepriateľov komunizmu z územia Slovenska zaznamenané, koľko by takých dielov Vašej knihy vyšlo?

Absurdné číslo: približne tisíc.

Sám ste boli triednym nepriateľom, boli ste zatknutý v roku 1953. Prečo? Aký bol dôvod?

V decembri 1953 pán učiteľ miestne ľudovej školy objavil v učebnici jedného zo žiakov tzv. protištátny leták, karikatúru, na ktorej boli Stalin a Gottwald nakreslení ako sa smažia v pekle. Poznámka: V marci v tom roku títo dvaja predstavitelia komunistického režimu zomreli.

Odsúdili vás na 18 rokov. Ako sa dá s vedomím takéhoto vysokého trestu vôbec žiť? Je paradoxné, že takýto „hrdelný trest“ ste dostali ako 19-ročný.

Pomyslel som si, že keď vyjdem z väzenia budem mať 37 rokov a že to ešte nie je taká katastrofická perspektíva, aby som stratil záujem o život. .

Ako si môžeme predstaviť Jáchymov?

Bane, práca v hĺbkach približne 300-600 metrov pod zemou, rádioaktívne žiarenie, ktoré nevidíte, necítite, len vám vniká do kostí a čaká aj niekoľko desaťročí, kým zaútočí...

Čo Vám dodávalo silu vydržať a prežiť jáchymovské väzenie?

Skvelá spoločnosť, nádej, že komunizmus padne.

Ktorých zaujímavých ľudí ste stretli v Jáchymove?

Napríklad Antona Srholca, Jožka Šoltésa, Jiřího Dohalského, Luboša Blažeka, Antonína Suma, Ladislava Jehličku, a desiatky ďalších

Kedy ste sa nakoniec dostali spoza mreží von?

V máji 1960.

Ako prežívala Vaše uväznenie Vaša rodina?

Našťastie som mal o 16 rokov mladšieho brata, ten bol potechou i útechou pre rodičov.

Aký bol návrat do reality? Dalo sa žiť „normálne“?

O osem mesiacov som na dva roky narukoval do technického práporu. Moja vojenská kvalifikácia: silničář - stavebník.

Po vojenskej službe ste si na živobytie zarábali ako robotník. Ako ste zvládali manuálnu prácu?

Po návrate z vojenskej služby som nemohol zohnať zamestnanie, dokonca ma odmietli zamestnať aj v Bani Cigeľ. Potom som sa za závod Slovlik zaviazal odpracovať brigádu v Bani Mládeže v Novákoch. Po baníckom poldruha roku som dostal prácu vo výrobni kŕmneho droždia, kde som vydržal do r. 1974. Potom som odišiel na tzv. voľnú nohu, ale v medziobdobiach som robil kuriča v plynovej kotolni a dokonca aj vychovávateľa v Domove mládeže.

Ako sa žilo robotníkom za socializmu?

V jednom vtipe o Brežnevovi, Husákovi a blche, ktorú poskakuje po rokovacom stole a Brežnev ju zabije, na Husákovu otázku prečo ju nenechal žiť, Brežnev odpovie: Žiť môže, ale vyskakovať nesmie.

Čo znamenalo byť „príslušníkom robotníckej triedy“?

Nič. Bol to neškodný, nič neznamenajúci slogan. Moje tri deti mali v rodnom liste ako povolanie napísané: baník, robotník, spisovateľ. A predsa im to neuľahčilo prijatie na strednú školu. Najmä posledný musel absolvovať učňovku a potom sa prebíjal životom ako sa dalo, aby napokon pred dvomi rokmi (ako 37-ročný) absolvoval filozofickú fakultu.

Ako sa z robotníka stal autor rozhlasových hier? Písali ste najmä pre deti. Dosiahli ste s nimi aj mnoho úspechov. Je to paradox – ex-väzeň socializmu píšuci pre deti… Dovolili vám to?

Vďaka Pánu Bohu a troche talentu, ktorý mi dal som, som to skúsil. Našťastie to vyšlo. Ale bola to fuška...Našli sa ľudia, ktorí sa snažili mi to zakázať, ale našli sa aj ľudia, ktorí sa ma zastali. V rozhlase a v Mladých letách.

Ste človekom slova. Spisovateľom. Čo ste napísali počas jáchymovských dní?

Počas „jáchymovských dní“ som napísal zopár básničiek, ktoré sa stratili. Tam sa však nedalo písať niečo vážne, tobôž veľké. Všade bol niekto, kto mal za úlohu striehnuť, myslím tým zopár spoluväzňov, ktorí skočili na lep sľubu, že ich skôr prepustia na slobodu.

Dalo sa tvoriť za socializmu?

Dalo, ak ste, ako tá spomínaná blcha, nevyskakovali. A v rozprávke sa dalo veľa povedať.

Ako sa Vám tvorilo po roku 1989? Slobodnejšie?

Nemám problémy. Dvadsať rokov som prežil v plnom nasadení. Som šťastný, že som dostal šancu vypovedať aj to, čo sa dovtedy nedalo.

Po revolúcii vznikol Slovenský denník ako orgán KDH. Nebolo omylom založiť stranícku tlač? Ako sa na existenciu tohto periodika pozeráte v súčasnosti?

V tom čase sme boli radi, že taký denník začal vychádzať, hoci pod značkou KDH. Pravdupovediac, zišiel by sa podobný týždenník, ktorý by z pozície kresťanskej demokracie komentoval ekonomické, sociálne, politické, aj kultúrne dianie na Slovensku. Trochu moju predstavu spĺňa Hríbov .týždeň.

Čo ste robili 17. novembra 1989?

Od čias perestrojky som s napätím sledoval vývoj na politickej scéne, od leta 1989 pohyb na maďarsko-rakúskych hraniciach. Svätorečenie Anežky Českej...Potom som od dojatia plakal.

Čo budete robiť 17. novembra 2011?

Pravdepodobne budem v kúpeľoch.

Väčšina Slovákov naše štátne sviatky trávi športovými aktivitami, prácou okolo domu alebo spôsobom, ktorý jednoducho vôbec nepripomína štátny sviatok, iba deň voľna. Majú zmysel štátne sviatky? Ako by sa mohol sláviť 17. november tak, aby to nebol len oddychový deň v novembri, ale ako deň, ktorý mal a má svoj zmysel a hĺbku?

To by sme sa museli vrátiť k povinným oslavám ako to bolo za socializmu. Oslavou však môže byť aj voľná zábava, v novembri však sa nedá sláviť pod holým nebom, vtedy by mali mať pohotovosť kultúrne domy, divadlá, koncertné siene, pásma hudby a poézie, generačné stretnutia a pod.

Prednedávnom sa uskutočnili Hanusove dni o symbole – zvlášť o symbole Novembra ´89. Aké symboly vznikli v Novembri ´89?

Symboly Novembra 89? Spomínam si len na stužky VPN, pieseň Sľúbili sme si lásku a najmä na OSOBNOSTI NOVEMBRA – F. Mikloško, V. Malý, V, Havel, M. Kňažko a i.

Čo je pre Vás symbolom Novembra ´89?

Vždy si spomeniem na Otčenáš Václava Malého na Letenskej pláni.

Čo chýba slovenskej slobode a slovenskej demokracii k dokonalosti?

Nič a nikdy nebude dokonalé. Najmä politika a politická prax. Nedokonalí ľudia z veľkých ideí obyčajne urobia karikatúry zamýšľaného cieľa.

Matúš Demko

Zdroj fotiek:

www.mestskakniznicabojnice.sk

blog.peterazorphotography.com

www.martinus.sk

Každý z nás je PiaRista

2015-06-16T18:24:10Z

aaa

MÉDIÁ: Na mŕtvom postsocialistickom bode

2015-06-16T18:23:16Z

Peter Smolík hľadal dôvody, prečo je to na Slovensku jednoducho tak. Jeden z nich pomenoval ako ilúziu “Naši ľudia”, podľa ktorej sa obsadzovanie postov v redakciách a organizáciách riadených cirkevnými inštitúciami “dlhoročne riadilo a nezriedka dodnes riadi zvláštnou zmesou rodinkárstva, intríg a „kostolného kádrovania“. Profesionalita alebo talent boli doteraz málokedy podstatnými atribútmi pri výbere kandidátov na tieto miesta. „Naši ľudia“ sú dodnes silným fenoménom pri personálnej práci v katolíckych inštitúciách.”

“Naši ľudia” však nie sú jediným problémom. Ilúzia s názvom „pre kresťanskú ideu sa pracuje z hrdosti, a nie pre peniaze“ je možno ešte nebezpečnejšia ako predchádzajúca. “Toto je veľmi rozšírený nezmysel, ktorý predurčuje, že všetky zmluvné vzťahy, či už pracovnoprávne, obchodné, marketingové alebo mediálne sa budú vyvíjať neprirodzene. Výsledkom takéhoto vývoja je to, že produkcia týchto inštitúcií má problémy s kvalitou, distribúciou, prezentáciou a v konečnom dôsledku je drahšia, než keby sa riadila normálnymi pravidlami trhu,” napísal Smolík.

Jednou zo slabín slovenskej cirkevnej žurnalistiky je absencia solídnej mediálnej koncepcie zo strany najvyšších hierarchov, teda vedenia cirkvi. V predchádzajúcom pastoračnom pláne boli aspoň praktické body, čo všetko s tými cirkevnými médiami robiť. Do aktuálneho plánu (2007-2013) sa takéto čosi ani nedostalo, nehovoriac o tom, že svet cirkevných médií prešiel niekoľkými výraznými zmenami.

Chýba aj otvorenosť. Nemyslím tým nevyhranenosť, vlažnosť alebo stratu katolíckej identity. Ale schopnosť či aspoň ochotu odpovedať na akokoľvek pálčivé a páliace otázky od divákov, čitateľov a poslucháčov. Otvorenosť pre hľadanie odpovedí a pravdy i v nepríjemných témach. “Náš hlas má zaznievať ako jasné posolstvo, ako radostné východisko zo spleti názorov, ktoré idú proti životu či zahmlievajú a relativizujú pravdu. Naše postoje majú mať prirodzenú autoritu o ktorú sa môžu ľudia oprieť. Ľudia musia mať pocit, že žiadna otázka, ktorá ich trápi, nie je pre nás nevhodná. Majú cítiť, že pravda a spravodlivosť sú pre nás vysoko nadradené nad popularitou a predajnosťou, o ktorú sa však vždy budeme poctivo usilovať. Majú však tiež cítiť, že neprichádzame s príkazmi, zákazmi alebo odsúdením, ale s ponukou, víziou a s cieľom, pre ktorý sa oplatí vynakladať úsilie,” vyzýval Smolík.

Ako sa pohnúť z tohto mŕtveho postsocialistického bodu? Smolík videl riešenie v integrálnych osobnostiach, ktoré sú vysoko profesionálne erudované. Cirkevné médiá im majú dať nezávislosť a úplne postačí ne-deformácia zmluvných vzťahov.

Smolík sa asi nemýlil a videl náznak cesty ku skvalitneniu médií pod egidou “katolícke”. To by azda viedlo aj k ich lepšej predajnosti či k zvýšeniu počtu recipientov. Len či sme na tej ceste...

Matúš Demko

odkazy:

Článok P. Smolíka: http://www.impulzrevue.sk/article.php?10

Viera sa musí fotiť s citom

2015-06-16T18:22:11Z

Čo by si povedal o fotke ako o umení?

Fotografia sa vystavuje vo svetových galériách. Najznámejší fotografi sa svojimi výstavami pričinili o to, že fotografia spadá do kolónky umenie. Ale otázka je, čo je umenie? Dnes je to ťažký pojem. Postmoderna je strašne chaotická. Sú tu rôzne trendy a ľudia pomaly strácajú prehľad. Tí, čo skúmajú umenie, sa vracajú do minulosti. Ja sa trebárs stále vraciam do devätnásteho, začiatku dvadsiateho storočia. Pre mňa je to vrchol výtvarného umenia. V dvadsiatom storočí sa začal vo fotografii presadzovať sociálny dokument, ktorý mám najradšej. Myslím, že je umením, nielen štylizovanou fotografiou. V dokumentárnej fotografii fotograf hľadá v sociálnych motívoch aj umelecké hodnoty. Vkladá do obrazu emóciu. Bežná prvoplánová reportáž zachytáva prítomný okamih a emócia sa stráca.

Nemali by potom fotografi viac hľadať vo svojich fotografiách výtvarné prvky, aby aj reportážne fotky vyzneli trochu umelecky?

Na túto otázku sú dve odpovede. Po prvé, niektorí fotografi to nedokážu a ani sa nesnažia. Po druhé, tí, čo to dokážu urobiť, to neurobia, pretože im to neprejde cez artdirektora. Obrázkové týždenníky potrebujú reportážnu fotku krvi z Iraku, potrebujú šokovať čitateľov. Preto sú fotografi nútení ukazovať dianie v drastickom svetle, potom im nejde o umeleckosť. Iba najsilnejšie magazíny oslovia najlepších fotografov, ako je James Nachtwey, o ktorom vedia, že tam dá výtvarné prvky. Ale to sú iba top magazíny.

Takže nie je to len problém fotografov, ale aj vydavateľstiev?

Povedal by som, že je to problém dnešného chorého sveta. Dnes sa fotografi nehľadajú ani tak podľa kvalitného portfólia, ale podľa toho, akí sú známi a priebojní. Druhá vec je, že na stoličkách artdirektorov sedia ľudia, ktorí fotke dobre nerozumejú a takí sú hlavne na Slovensku.

Máš rozpracovaných niekoľko fotografických projektov. Si v niektorých menej neutrálny?

Áno. V téme nemeckých imigrantov ukazujem život prisťahovalcov, ale aj tých, čo sa tam už narodili. V polovici šesťdesiatych rokov začali do Nemecka prúdiť Turci a Afričania. Až doteraz si udržujú svoju kultúru, dvojjazyčnosť, školy. Vnímam to ako sociálny fotograf. Prisťahovalci majú veľké problémy uplatniť sa v práci, nájsť si ubytovanie. Ukazujem život tých ľudí skoro ich očami, tak ako to prežívajú. Samozrejme, že do každej fotky dáva každý fotograf niečo zo seba.

Čo ťa priviedlo k téme „Podoby viery“?

V podstate jednoduchá vec. Skúmať podstatu viery. Prečo ľudia zasvätia svoj život viere? Čo ich k tomu vedie? Fotím rôzne veriace spoločenstvá od rímskokatolíckej cirkvi až po moslimov. Chcem dať najavo, že Boh je v podstate jeden a spory vo viere sú zbytočné. Vždy, keď som stretol a fotil veriacich ľudí, pripadali mi čímsi podobní. Samozrejme, každý má svoje odchýlky. Myslím si, že ak je niekto hore, tak je jeden. A snažím sa to ukázať. Zaujímajú ma tiež určité osudy ľudí. Od mladých kňazov až po pápeža. Ako to vlastne v tej hierarchii funguje. Nestretol som sa s nevôľou, záporom, alebo agresivitou u ľudí, ktorých som fotil. Myslím, že ľudia, ktorí veria v Boha, majú danú svoju cestu a ľudsky sú čistejší. Sú dobrí. A fascinujú ma priestory. Interiéry tohto sveta a emócia. Podľa mňa silnejšiu emóciu mimo týchto ľudí nestretneš. Pri modlitbách, rituáloch, komunikáciách, pri zátišiach so symbolmi. Všade nájdeš emóciu. Zaujímajú ma emócie a tam som ich našiel.

Môžeš povedať, že to obohatilo tvoj emočný život?

Samozrejme. Každé stretnutie s kňazom, s ktorým som sa rozprával, býval uňho a fotil ho, každé stretnutie s veriacim emócie stupňovalo. Myslím, že veriaci dobre rozlišujú a keby si ich emocionálne neoslovoval, nepustili by ťa k sebe. Týchto ľudí nemôže fotiť hocikto, a najmä nie zvonka. Jednoducho, musia z teba cítiť, že nerobíš zlú vec. Ale aj keď nafotím nejaké banálne zátišie a urobím to výtvarne a svojím pohľadom, tá fotka ma emočne napĺňa. Samozrejme asi aj tých ľudí, ktorí sa na ňu pozerajú. Ale to je už výsledok skúmania, sledovania a dialógov ľudí. Viera sa nedá fotiť polopatisticky. Viera sa musí fotiť so zámerom a citom.

Stáva sa ti, že ľudia, ktorí pozerajú tvoje fotky, sa zamýšľajú nad vierou v Boha?

V prvom rade sa pýtajú, prečo ja? A čo ma viedlo k tomu, aby som fotil túto tému. Ľudia ma poznajú ako človeka, ktorý nedáva svoje náboženské presvedčenie navonok a ani sa o ňom veľmi nebaví. A zrazu prídu ku mne a vidia tieto fotografie, napríklad pápeža a emocionalizuje ich to. Pýtajú sa, ako je možné, že som to spravil? Samozrejme, že potom so mnou tému viery rozoberajú. Každý človek skúma fotografiu subjektívne. Je rozdiel, či fotku pozerá hlboko veriaci alebo ateista. Preto sú tam aj rôzne odozvy. Moja skúsenosť je, že tieto fotky sa hlboko dotýkajú aj ateistov. Každá fotka by mala mať určitú výpovednú hodnotu. Preto tie fotky oslovujú aj tých, čo síce v Boha neveria, ale skúmajú fotku do hĺbky.

V tomto zmysle si misionár?

(Smiech).

Snažíš sa v týchto fotkách ukázať nadprirodzené hodnoty?

Je to osvietenie. Preto fotím symboly a tieto záležitosti v určitom svetle. Tie fotky sú mystické. Musia byť mystické. Kladiem jasný dôraz na mystiku a na to, že tam niečo je. To! Ja neviem čo. Z ľudského hľadiska to neviem pomenovať. Nevyznám sa v tom a keď nad tým začnem rozmýšľať, mám v tom akýsi chaos. Ale práve mystika ma na tom najviac zaujíma.

Ako vnímaš svoje povolanie fotografa?

(Dlhé ticho). Je to únavné. (Smiech).

Myslíš, že tvoja práca dáva niečo tvojmu okoliu?

Nie som návštevník celebritných večierkov a nesnažím sa o to, aby moje fotografie boli v každom periodiku. Ale myslím, že fotografia má význam a ľudia sa nad našimi výstavami a knihami nezamýšľajú len nad podstatou fotiek, ale aj nad tým, čo vlastne tie fotky zachytávajú.

Tešíš sa svojej trojročnej dcére. Už si ju zasväcoval do tajov fotografie?

Moja milá dcéra už vie povedať: „Tata fotí.“ Naučila sa aj ten americký úsmev. Určite, cez knihy a fotografiu jej budem vysvetľovať, o čom je tento svet.

ANDREJ LOJAN SVD

Foto Matúš Zajac z cyklu Podoby viery

Foto Matúša Zajaca: Anna Gálová

Zaujatosť médií podľa Goldberga

2015-06-16T18:21:04Z

Bernard Goldberg nie je konzervatívec: súhlasí s potratmi (za určitých obmedzení), je za práva homosexuálov a v ekonomických otázkach je tiež zrejme viac naľavo. Napriek tomu si myslí, že médiá sú liberálne zaujaté a napísal o tom knižku Bias (Zaujatosť), ktorá vyšla v českom preklade pod názvom Jak novináři manipulují.

Bernard Goldberg dlhé roky pracoval pre americkú televíznu spoločnosť CBS. Cestoval za reportážami po celých Spojených štátoch amerických. Od istého momentu si začal všímať, že médiá (rovnako i televízia, pre ktorú pracuje) sú zaujaté. V prospech ľavicových liberálov.

Šarlatánska rovná daň

Príbeh objavenia mediálnej zaujatosti sa začal v roku 1992 hurikánom Andrew, ktorý sa prehnal aj Goldbergovým príbytkom. Pri naprávaní škôd sa spoznal s Jerrym Kelleym, ktorý mu jedného dňa – keď už trvalo ich priateľstvo – zavolal, aby si pozrel reportáž na CBS News. Témou reportáže bol návrh zavedenia rovnej dane presadzovaný Stevenom Forbesom, šéfredaktorom ekonomického magazínu Forbes a výkonným riaditeľom vydavateľstva Forbes Inc. Redaktor Engberg v príspevku uviedol, že „Steve Forbes ponúka svoju teóriu rovnej dane ako hospodársky elixír, kúzelný liek na všetky naše potiaže“. Všetci traja ekonomickí experti, ktorí boli citovaní, sa stavali proti rovnej dani. B.Goldberg sa začal sám seba pýtať: Prečo tam nebol ani jeden ekonóm, ktorý je za rovnú daň? Alebo nie je nikto v USA, kto ju podporuje? Čo sú to za výrazy „teória“ a „elixír“, ktoré „evokujú predstavu obchodníka s dažďom, podvodníka a šarlatána?“

„Čím ďalej som sa díval, tým mi bolo jasnejšie, že táto reportáž jednoducho nie je len o prezidentskom kandidátovi a jeho koncepcii daňovej reformy. Išlo v nej o niečo omnoho viac, niečo, na čo sa televízna žurnalistika bohužiaľ v mnohých prípadoch zvrhla: prehliadku premúdrených reportérov s vlastnými názormi, reportérov, ktorí sa už ani nesnažia skryť svoje opovrhnutie istými ľuďmi a istými myšlienkami, ktoré sa im a ich kultivovaným priateľom príliš nepozdávajú,“ konštatuje B.Goldberg.

Okrem použitia slov „teória“ a „elixír“ použil reportér E.Engberg tvrdenie, že „najbláznivejší sľub, ktorým Forbes propaguje rovnú daň, je to, že rodičia budú mať viac času na svoje deti a seba navzájom“. Na záver Engberg povedal: „Skutočnosť je jasná: rovná daň je obrovská, neoverená teória. Ako hovorí jeden ekonóm, mali by sme ju predtým, že ju u nás zavedieme, niekde vyskúšať – napr. v Albánsku.“

Goldberg nazýva túto reportáž „kabaretným výstupom“ a „bláznivým“ nepomenúva návrh rovnej dane, ale súčasný daňový systém v USA, ktorý má údajne desať triliónov strán a „umožňuje lobistom dávať obrovské finančné dary politikom, aby oni pomocou tohto istého spletitého kódexu rozdávali výhody práve tým záujmovým skupinám, od ktorých dostali peniaze“.

Jerry Kelley z mestečka Enterprise v Alabame postrehol, že reportáž Erika Engberga je zaujatá. Všimol si i onoho mentorského tónu a jednostrannosti. Pritom Jerry Kelley nie je novinár, ale murár na voľnej nohe.

Bezdomovci, AIDS a rasizmus

Bernard Goldberg ilustroval na viacerých príkladoch, prečo sú médiá v Amerike liberálne zaujaté. „Keď robíme reportáž o Hollywoode, je celkom bežné, že niektorých hercov, napr. Toma Sellecka alebo Bruca Willisa označujeme ako konzervatívcov. Ale Barbara Streisandová alebo Rob Reiner môžu byť akokoľvek aktívni v liberálnej politike Demokratickej strany, a predsa to bude vždy len Barbara Streisandová a Rob Reiner.“

Podľa B.Goldberga liberálne médiá počas prezidentovania Georga Busha st. neustále hovorili o bezdomovectve. Len čo sa dostal k moci Bill Clinton, táto téma akoby zanikla. Odhaduje sa, že v 80-ich a začiatkom 90-ich rokov bolo v Amerike od 230 000 (Štatistický úrad) do 600 000 (Všeobecný účtovný úrad amerického Kongresu) bezdomovcov. Reportér CNN Candy Crowley v roku 1989 informoval, že „zima je predo dvermi a tri milióny Američanov nemajú miesto, ktorému by mohli hovoriť domov“. O štyri roky neskôr moderátor relácie Víkend na NBC Jackie Nespral tvrdil: „V celej Amerike je dnes podľa odhadov päť miliónov bezdomovcov a tento počet neustále stúpa“. Napokon Charles Osgood z CBS News – pre Goldberga jeden z najnadanejších novinárov v celom americkom televíznom svete – zahlásil: „Odhaduje sa, že pokým niečo nespravíme, a to hneď, bude v Amerike v roku 2000 devätnásť miliónov bezdomovcov.“

Podobné to bolo aj s epidémiou AIDS. Goldberg skúmal rozdiely medzi realitou a tým, čo sa prezentuje v televíziách. Medzi obeťami vírusu HIV je 58% homosexuálov, no v televíznych správach za obdobie, ktoré sledoval B.Goldberg, tvorili homosexuáli z ľudí nakazených AIDS 6 percent. Takmer polovicu – 46% všetkých nakazených v USA – predstavujú Hispánci a černosi, televízie zobrazili 16% infikovaných AIDS, ktorí sú Hispánci alebo černosi. V televízii boli zobrazené 2% nakazených závislí na drogách, v skutočnosti je ich 23%.

Liberáli pracujúci v médiách sú obzvlášť citliví na rasizmus. Pred dvanástimi rokmi (1995) pracovali v niektorých väzniciach štátu Alabama recidivisti a problémoví väzni s reťazami na nohách. Väčšina týchto väzňov boli černosi. V reportáži z alabamských trestníc natočil redaktor reprezentatívnu vzorku väzňov – černochov. A to sa nepáčilo vedeniu CBS. Obdobne sa vyčítalo televíznemu reportérovi Larrymu Doyleovi, že keď informoval o rabovaní na Panenských ostrovoch, zobrazil výhradne černochov. „Tí rabujúci sú čierni. A rovnako tak i policajti, ktorí ich zatýkali. A rovnako i 95 percent populácie ostrova!“ komentoval to L.Doyle.

„To, o čo televíznym producentom v New Yorku ide,“ píše B.Goldberg, „je vonkajšia stránka vecí. Neukazujeme skutočnosť takú, aká je. Mohli by byť z toho problémy. Mohlo by to vyzerať tak, že sme necitliví a nemáme pochopenie.“

Novinárska mafia

Freedom Forum a Roperove centrum zistili, že 89 % novinárov volilo v roku 1992 Billa Clintona; nenovinárski voliči mu odovzdali 43% hlasov; 7% novinárov volilo Georga Busha st., ostatná populácia 37%; ďalší prezidentský kandidát – biznismen Ross Perot získal 2% novinárov, ale 19% ostatných voličov. Polovica amerických novinárov sa pokladá za demokratov, 4% za republikánov. 61% novinárov sa považuje za „liberálnych“ alebo „umiernených až liberálnych“. Iba 9% prehlásilo, že sa považujú za „konzervatívcov“ alebo „umiernených až konzervatívcov“.

Bernard Goldberg píše o novinároch ako o novinárskej mafii. „Keď práve neunášajú nákladiaky a nezhadzujú ľudí z mostov, hovoria mafiánski bossovia vždy o cti, vernosti a rodine, čo je pre ľudí ako Tony Soprano a Paul Walnuts najsvätejšia trojica. Sú to samozrejme ľudia žijúci v stopercentnom a monumentálnom sebaklame. Ale práve toto základné presvedčenie – že navzdory zlému PR sú niekde v hĺbke duše, tam, kde je to skutočne dôležité, len partia poctivých chlapov, ktorým záleží na veciach, o ktoré v živote naozaj ide, a ubližujú len tým, ktorí ubližujú im – práve toto krédo dovoľuje mafiánskym bossom zmiesť každého, kto im príde do cesty. S novinárskou mafiou je to tak isto.“

Matúš Demko

Vyšlo v týždenníku Zrno č.28/2007.

Verbum ako slovo výzvy

2015-06-16T18:19:59Z

Časopis pre kresťanskú kultúru, ako to stojí v jeho podtitulku dodnes, sa zrodil v historicky ťažkom, ale intelektuálne tvorivom období. Prvé číslo vyšlo v septembri 1946 a kým ho v marci 1948, hneď po februárovom uchopení moci, nestopli komunisti, vyšli necelé dva ročníky. Nestavalo sa na „zelenej lúke“. Verbum nadväzoval na časopis Obroda, ktorý v rokoch 1943 – 1944 redigoval Hanus. „Vítame túto revue, lebo nepochybujeme o tvorivých fondoch celej jej skupiny prispievateľov, a jedine to by sme si želali, aby dosiahla úrovne francúzskych katolíckych revuí súčasných, okolo ktorých sa sústredili mnohí, vskutku pokrokoví katolícki spisovatelia francúzski...,“ s nadšením privítal vznik Verbumu literárny kritik Jozef Felix.

Otcovia – zakladatelia

Rozhodnutie založiť časopis takéhoto typu sa zrodilo v máji 1946 na hrádockej fare, kde bol vtedy kaplánom Janko Silan. „Zišlo sa nás hodne. Peter Galan, Jožko Kútnik, Janko Švec, Cyril Dudáš, Vendelín Jankovič, Jožko Bánsky, všetkých neviem už vypočítať. Celé konzorcium predošlé, z Obrody, všetko bolo tuná spolu. Celebrovali sme, koncelebrácia ešte nebola v tých časoch. Tak sa mi vidí, že to bolo v izbe Janka Silana. Spísala sa zápisnica a založilo sa Verbum, Verbum ako nakladateľstvo aj ako časopis,“ spomína vo svojich Pamätiach svedka storočia, ktoré nedávno vyšli vo vydavateľstve LÚČ Ladislav Hanus. S pokorou priznáva aj to, že sám bol dosť skeptický k možnosti rozbehnúť takýto časopis. Nakoniec bol práve on – spolu s Jozefom Kútnikom-Šmálovom – tvorcom koncepcie časopisu, ktorý vychádzal z pozícií integrálneho kresťanského humanizmu. Po Kultúre a Obrode to bol už ich tretí spoločný projekt. Zodpovedným redaktorom bol dodnes žijúci košický kňaz Anton Harčár.Časopis sa vydával v Košiciach, kde bola k dispozícii malá biskupská tlačiareň nazývaná Alžbeta.

Prečo si slovenský časopis dal latinský názov? „Dnes už dosť dobre nevieme, kto dal pred desaťročiami tomuto košickému vydavateľstvu a časopisu také meno. Ale bol to dobrý počin, lebo kresťanská kultúra je slovo, slovo ľudské ale zároveň najmä Slovo Božie a primárne, je to Slovo, ktoré sa stalo Telom,“ vysvetlil na konferencii uskutočnenej pri príležitosti narodenín Verbumu Jozef Leščinský, ktorý v súčasnosti časopis rediguje. Časopis dodnes má aj vlastný znak: „...klasický erb s dvomi Petrovými skríženými kľúčmi, so symbolom božskej Trojice v podobe troch štylizovaných krížov a so symbolom Slovenska a jeho dnešného štátneho znaku: dvojkríža umiestneného na troch vŕškoch,“ dodal Leščinský.

Život časopisu

„Práca prebiehala organizovane a plánovane. Boli redakčné schôdzky, hádam každý mesiac. Program každého čísla sa prediskutoval, ideovo, obsahovo aj personálne. Bola čoraz väčšia tendencia vydávať osobitné čísla, povedzme číslo o sakrálnom umení, filozofické, svetonáhľadové. Posledné dvojčíslo Verbumu bolo venované protestantskej otázke,“ spomína Hanus. Okrem kultúrno-filozofických štúdií prinášal portréty svetových spisovateľov (P. Claudel, F. Werfel, J. Cocteau, J. Maritain) a pôvodnú i prekladovú literárnu tvorbu. Prevažovali básnické príspevky, občas v ňom boli publikované aj prózy.

Aj keď Verbum bol publikačným orgánom druhej fázy katolíckej moderny, prispievali doň aj starší autori. Objavovali sa v ňom dnes už legendárne mená ako Silan, Haranta, Hlbina, Veigl, Motulko, Mihálik, Turčány, Strauss a ďalší. Súčasný znalec katolíckej moderny Július Pašteka však s jemnou výčitkou hovorí, že Verbum sa nestal mobilizujúcim vývinovým činiteľom povojnovej poézie v takej miere, ako sa očakávalo. Vydavateľstvo Verbum popri vydávaní časopisu v edícii Lux vydávalo aj básnické zbierky (napr. J. Silan Piesne zo Ždiaru, J. Motulko V mimózach vietor, J. Haranta V najkrajšej domovine).

„Víťazný február“ znamenal nielen smrť Verbumu, ale aj umlčanie nesmierne tvorivej a myšlienkovo zdatnej generácie katolíckych intelektuálov, ktorých nasledovníci dodnes na Slovensku chýbajú. Opäť slovami Ladislava Hanusa: „Verbum na Slovensku zavážilo, to bol orgán, ktorý mal autoritu, na Slovensku patril k najreprezentatívnejším. A najmä v tom bol jeho význam, že nový režim prišiel so svojím protináboženským programom, so svojou diktatúrou, ale istí katolícki činitelia sa ho nenaľakali, úplne nerušene išli za svojím cieľom, i keď sme mohli predvídať, že si to odnesieme! (...) V marci 1948 prišiel likvidovať Verbum zradný Jozef Straka. On hral vtedy také roly – zatváral biskupa Vojtaššáka, aj likvidoval vydavateľstvo Verbum. Čiže bol takým Drábom, mal ozaj, by som to povedal prekliatu minulosť tento nehodný kňaz. Ale nech ho Pán Boh súdi!“

Verbum dnes

Časopis aj vydavateľstvo sa podarilo oživiť až po štyridsiatich štyroch rokoch. Pri jeho znovuzrodení v roku 1992 stáli kardinál Ján Chryzostom Korec, biskup Peter Dubovský, Štefan Hanakovič, Michal Chuda, Ján Maga a ďalší. Časopis rediguje spomenutý Jozef Leščinský spolu s trinásťčlennou redakčnou radou, ktorú väčšinou tvoria vysokoškolskí docenti a profesori z Prešovskej a Katolíckej univerzity. Kým pred vojnou vychádzal Verbum desaťkrát do roka, dnes je to už len dvakrát. Aj táto skutočnosť naznačuje, že časopis, ktorý je dnes skôr odborným zborníkom, by potreboval chytiť druhý dych, omladiť redakčný aj prispievateľský kolektív, získať nových čitateľov, spestriť obsah, zdynamizovať grafiku.

Verbum bol napokon vždy časopisom, ktorý dokázal promptne odpovedať na spoločenské výzvy a potreby. K blahoželaniu tak treba priložiť prianie, aby to dokázal aj dnes.

Imrich Gazda

Vyšlo v týždenníku ZrNO.

Majú médiá v rukách moc alebo má moc v rukách médiá?

2015-06-16T18:18:48Z

Tieto a mnohé ďalšie otázky skúma už 40 rokov významný teoretik médií Denis McQuail. Prednáša na univerzitách v Amsterdame a Southamptone. Venuje sa výskumu v oblasti masových médií. Zaoberá sa teóriou masovej komunikácie, politickou komunikáciou, publikom, mediálnou politikou a normatívnou teóriou tlače. Upozorňuje publikum na
výhody a nebezpečenstvá masovej komunikácie. Z jeho prác treba spomenúť Komunikačné modely (Communication Models), Teóriu masovej komunikácie (Mass Communication Theory) alebo Pretváranie médií (Media Performance).

Moc médií

Podľa McQuaila sa už od 17. storočia noviny považujú buď za legitímny prostriedok opozície k zavedenému mocenskému usporiadaniu alebo za nástroj politickej liberalizácie a sociálne ekonomického pokroku. Zvyčajne boli noviny považované za oboje. Postoje k funkciám médií sú rôzne, rovnako aj postoj verejných činiteľov k médiám. Isté je, že viaceré prístupy sa zhodujú v jednom – médiá slúžia ako nástroj moci. V období komunizmu žiarila propaganda vládnucej strany z každých novín, rozhlasu a televízie. Takže nie nadarmo sa hovorí, že štvrtou zložkou moci po vládnej, zákonodarnej a súdnej je moc médií... McQuail zdôrazňuje, že médiá majú byť objektívne. Hovorí: „Objektivita si vyžaduje poctivosť a nediskriminačný postoj k zdrojom informácií aj k predmetom spravodajstva – so všetkým by sa malo zaobchádzať podľa rovnakých meradiel. Ak sú v hre navzájom si odporujúce fakty a inak sú všetky okolnosti rovnaké, mali by byť rôzne uhly pohľadov poňaté ako rovnako platné a relevantné. Objektívne konanie a prezentáciu možno v praxi dosiahnuť poskytnutím rovnakého priestoru alebo času rôznym názorom na fakty či na ich odlišné podoby."

Za riadkami

No nielen to. V hre sú totiž aj veci „medzi riadkami“, a o tom často možno netušia ani samotní novinári. Napríklad už len výberom jazykových prostriedkov môžu navádzať publikum, aby si danú informáciu interpretovalo nimi želaným spôsobom. Istá novinová správa môže byť napísaná tak, aby Majú médiá v rukách moc alebo má moc v rukách médiá? To, že médiá vplývajú na spoločnosť, je pre nás už samozrejmosťou. Ale akým spôsobom sa tak deje? A platí to aj naopak? Môže spoločnosť vplývať na médiá? v podvedomí čitateľa vybudovala istý názor, hoci na prvý pohľad sa môže zdať objektívna a bezchybná. Mnohé fakty v médiách naberajú štatút tzv. mediálnych faktov. McQuail mediálny fakt definuje ako informáciu, ktorú čiastočne alebo kompletne tvoria médiá. Napríklad stačí, ak sa v niektorých novinách úmyselne alebo nechtiac uverejní nejaká nepravdivá
informácia prezentovaná ako fakt. Ide pritom o fámu, „kačicu“, no tú môžu ďalšie médiá prebrať s tým, že sa spoliehajú na dané médium.

Elena Jančušková
Autorka je redaktorkou Rádia 7. Príspevok vznikol v spolupráci s novinárskym združením Network Slovakia. Spracované podľa knihy Denis McQuail: Úvod do teorie masové komunikace, Portál, Praha1999

Bratislavské listy, bratislavský samizdat

2015-06-16T18:17:02Z

Bratislavské listy založil v júli 1988 JUDr. Ján Čarnogurský ako samizdat v náklade 500 kusov, ktorý uvádzal meno a adresu vydavateľa. V úplne prvom čísle redakcia napísala: „Časopis chce vytvárať priestor pre slobodnú diskusiu o problémoch v spoločnosti a štáte, aj o alternatívach budúceho vývoja. Východisko pre pochopenie problémov v spoločnosti a štáte vidíme v kresťanskom poňatí človeka. ...Slovenský exil považujeme za integrálnu súčasť národa. Budeme informovať o problémoch exilu, ale privítame aj pohľad na situáciu u nás doma zo zorného uhla exilu.

Na dôvažok jedno negatívne vymedzenie. Časopis nie je orgánom žiadnej cirkevnej štruktúry. Znamená to toľko, že časopis nepodlieha cirkevnej cenzúre a žiadna cirkev, ani tzv. tajná, nezodpovedá za publicistiku časopisu. ... Sami sme zvedaví, ako sa nám podarí splniť vytýčené predsavzatia.“

Spolu s Jánom Čarnogurským boli hlavnými tvorcami časopisu Ján Langoš (píšuci pod značkou –elje–) a František Mikloško (píšuci pod pseudonymom Ján Druga). Šéfredaktorom prvých piatich čísel legálnych Bratislavských listov v roku 1990 bol Ladislav Szalay, potom šéfredaktorovanie prevzal Rudolf Lesňák.

Pod krídla KDH

Po roku 1989 Bratislavské listy nielenže prešli z ilegality do legality, ale po vzniku Kresťanskodemokratického hnutia zmenili aj vydavateľa, ktorým sa stalo KDH, koordinačné centrum Bratislava. V prvých rokoch po páde komunizmu sa venovali témam ako svedomie, kresťanská demokracia, sociálne učenie Cirkvi či Európa. Milan Horčičák písal o ambícii KDH stať sa celonárodným hnutím, o tom, že z viacerých strán počúvajú hlasy, že zvíťazia v roku 1990 v júnových slobodných voľbách. No na druhej strane Horčičák tvrdil, že sa nesmú dať učičíkať a že treba presvedčiť nerozhodných, ktorí ešte nevedia, komu dajú v júni 1990 svoj hlas.

Do Bratislavských listov prispieval aj kňaz Anton Srholec. V článku Vyznanie priblížil jeho cestu do neveľkého cudzieho mesta, kde si v príjemný predjarný deň sadol na lavičku pri vybielenej kaplnke. V tej chvíli si spomenul na jednu kaplnku na pokraji sídliska, ktorú postavila pred dvesto rokmi rodina Dusarovcov. Hovorí, že deti zo sídliska sa k nej nechodili modliť, ale hrávať a tak ju nešanovali: pootĺkali omietky, rozbili okná, vyrobili v stene dieru, rozbili zámku, potom bolo zdevastované vnútro. A tu prichádza Srholcovo vyznanie: „Keby som, podobne ako ostatní veriaci, nesúdil mládež, keby som, idúc občas okolo, keď kaplnka volala o pomoc, nepremýšľal, kto to vlastne má na starosti, kto to má opraviť, keby som vtedy zobral desať tehál a trochu malty a keby som zobral kus reťaze a kúpil poriadnu zámku, kaplnka by sa bola uchránila. Patrila k pamiatkam mesta.“

Od tretieho čísla z roku 1991 pribudla sekcia Listy politického vzdelávania KDH. Bratislavské listy predložili riešenie sociálnych problémov z pohľadu kresťanstva a cirkvi, vychádzali zo sociálnych encyklík Rerum Novarum, Quadragesimo anno, či Sollicitudo rei socialis. Predstavili aj sociálny program pre zdravotne postihnutých. Popri iných článkoch uverejňovali aj svedectvá ľudí, ktorí trpeli za komunizmu, recenzie kníh alebo preklady Gilberta Keitha Chestertona.

V novembri 1992 ubehli tri roky od Nežnej a Ladislav Dóša v Bratislavských listoch upozorňoval, že pri každom výročí bude interpretácia novembra 1989 trochu iná, aktualizovaná, občas aj absurdná, „my kresťania by sme však predovšetkým nemali zabudnúť na tie „vyššie sily“, bez pomoci ktorých, vlastnými silami, nikdy by sme neboli získali slobodu.“

Veľké zmeny

Od marca 1990 sa prestali Bratislavské listy rozširovať v sieti PNS. Po Jánovi Čarnogurskom a Kresťanskodemokratickom hnutí preberá v roku 1993 vydávanie Bratislavských listov nezávislá súkromná spoločnosť Interslovakia, s.r.o. Ján Čarnogurský ozrejmoval, že redakcia Bratislavských listov bude naďalej rozvíjať a kultivovať myšlienky kresťanskej demokracie. K zmene došlo aj z finančných dôvodov. Hlavným dôvodom zmeniť vydavateľa bol pokus o preklenutie úzko straníckeho rámca časopisu a oslovenie širšieho okruhu čitateľov.

V poslednom čísle roku 1992 Bratislavské listy vydali prílohu Bibliografia časopisu Bratislavské listy 1988-1992, v ktorej vypísali mená všetkých autorov a ich závažnejších textov, ako boli napr. Ivan Čarnogurský, Ján Čarnogurský, Pavol Čarnogurský, Rudolf Dobiáš, Mikuláš Dzurinda, Milan S. Ďurica, Edo Gombala, Ján Gunčaga, Anton Habovštiak, Milan Hamada, Ladislav Hanus, Anton Hlinka, Ivan Hoffman, Augustín Marián Húska, Anton Hykisch, Dušan Jedinák, Július Krempaský, Ján Langoš, Rudolf Lesňák, Ján Letz, František Mikloško, Anton Neuwirth, Milan Nič ml., Michael Novak, Viliam Oberhauser, Vladimír Palko, Ladislav Pittner, Ferdinand Peroutka, Ľubo Roman, Milan Rúfus, Peter Smolík, Ján Sokol, Anton Srholec, Pavol Strauss, Ladislav Szalay, Milan Šimečka, Ivan Šimko a i.

Od roku 1993 Bratislavským listom vydávaným firmou Interslovakia šéfredaktoroval Rudolf Lesňák, predsedom redakčnej rady bol Konštantín Viktorin. V zmenenom dizajne začali BL uverejňovať odľahčenejšie príspevky súvisiace so životným štýlom, napr. rady ako narábať s časom či ako sa starať o svoje duševné zdravie.

Obsahom čísel z roka 1993 boli hlavne otázky kresťanskej politiky a kresťanskej demokracie. Autori sa pomerne často zamýšľali nad nedôverou voči Cirkvi alebo nepopulárnosťou KDH. V Bratislavských listoch nechýbali ani materiály od osobností kresťanského života, napr. známy filozof a teológ Tomáš Halík písal o dialógu s laikmi. BL pokračovali aj v tradícii uverejňovania úryvkov z umeleckých diel a krátkych príbehov.

Redakcia čitateľom koncom roka 1993 ozrejmila, že od januára 1994 budú Listy už nie Bratislavské, ale časové i nadčasové. Všetko na Zemi je však do času a tak Listy boli síce časové, ale aj časné. Naposledy vyšli v roku 1994.

Matúš Demko